Borahov štít
Borahov štít (Borah Peak) sa nachádza v severnej časti Skalnatých hôr (Rocky Mountains) v Pohorí Stratenej rieky (Lost River Range) a je najvyšším vrchom štátu Idaho. Týči sa do výšky úctihodných 3,859 metrov a nesie meno senátora Williama Boraha, ktorý zastupoval štát Idaho vo Washingtone počas 27 rokov.
Na túru som vyrazil 28. augusta o siedmej ráno. Prekvapil ma veľmi studený vietor a ľutoval som, že som si neprinesol teplejšiu vetrovku. Napriek všeobecne veľkému záujmu turistov o výstupy na najvyššie hory jednotlivých štátov USA, na parkovisku nebolo ani jedno auto a na vyhradenom mieste na prenocovanie som si všimol iba jeden zaparkovaný obytný príves. Turistický chodník, hoci bez značenia, bol dobre upravený a ľahko sa dalo po ňom kráčať (v USA neexistuje jednotný ani systematický spôsob značenia turistických chodníkov, takže zablúdiť v horách nie je ťažké – Slovensko, klobúk dole!).
Chodník viedol spočiatku dolinou cez les s masívnymi ihličnatými stromami. Slnko ešte nevyšlo dostatočne vysoko, a tak som kráčal v prítmi obkolesený hlbokým tichom. Po chvíli šliapania som začul za sebou rytmické dýchanie a zachvíľu ma už predbiehala staršia pani vo výbornej forme. Ostal som zahanbený, lebo moje tempo nebolo pomalé, ale rozhodol som sa šetriť si sily. Asi po hodine a pol stúpania stromy začali rednúť a na ihličí borievok som si všimol inoväť. Pokračoval som ďalej až kým stromy úple nezmizli (v Amerike nerastie kosodrevina, takže prechod nad hranicu lesa je náhly). Flóra po skočení lesa bola už iba minimálna. Na zakrpatených trsoch kríkov bol sneh, ktorý pravdepodobne napadal počas noci. Vyzeral ako manna na púšti. Obloha bola bez jediného oblaku a slnko už roztopilo sneh na chodníku, takže sa stále šliapalo v pohode, hoci nedostatok kyslíka v tejto nadmorskej výške, si vyžadoval pomalšie tempo, než som očakával.
Onedlho sa začal ku mne blížiť behom starší pán. Vracal sa z vrcholu, ktorý zdolal za svitania. Nedal som sa rozladiť a stúpal som ďalej ku hrebeňu. S každým krokom sa mi naskytovali lepšie výhľady na okolité štíty. Zatiaľ mi nebolo jasné, kde je cieľ môjho výletu. Smerom vľavo začal vykukovať hrozivo vyzerajúci zasnežený skalnatý vrch, ktorý sa zdal neprístupný bez horolezeckej výbavy. Žeby to bol Borahov štít? Môj chodnik nesmeroval k nemu, viedol skôr priamo v nižšiemu skalnatému hrebeňu predo mnou, ktorý turisti nazvali Herebeň zbabelcov (Chicken out ridge). Väčšina turistov pri ňom ukončí svoju túru. Hrebeň zbabelcov je zaradený na tretí stupeň stupnice obtiažnosti horolezeckých výstupov (v Tatrách by na takomto mieste určite inštalovali reťaze).
Odrazu som začul ako na mňa niekto volá: “Nevieš kadiaľ mám ísť ďalej?” Bola to pani, ktorá ma rýchlo predbehla na začiatky túry a teraz stála bezradne na skalách hrebeňa. Tažko mi bolo odpovedať, kedže som tu bol prvý krát, ale jej otázka bola logická. Chodník totiž zrazu končil pred kopou ostrých skál, na ktorých nebola vyznačená cesta a pravdepodobne ich bolo treba preliezť. Pred túrou som si preštudoval správy od turistov a pozrel si zopár videí na Youtube, aby som vedel, čo ma čaká, ale skutočnosť bola predsa len iná ako video. Keď som sa vyštveral na prvý vrchol, ani ja som presne nevedel kadiaľ mám napredovať. Pani sa rozholda nepokračovať, čo povrdilo správnosť pomenovania hrebeňa. Ja som liezol inštinkívne vpred aj napriek exponovanému terénu. Hrebeň sa postupne stáčal doľava k hrozivo vyzerajúcemu zasneženému skalnatému vrchu. Uprene som pozeral na jeho úbočie a rozmýšľal, ako by sa dalo po ňom vyliezť hore. Zrazu som zbadal skupinku šiestich turistov zostupujúcich po skalnatom svahu. Asi po polhodinke som ich stretol v sedle pod vrcholom. Ubezpečili ma, že hrozivo vyzerajúci výstup sa dá zvládnuť. Oni sami ho vyšliapali po tme, aby si z vrcholu vychutnali východ slnka.
Pustil som sa teda do záverečného výstupu. Chodník bol prekrytý súvislou vrstvou snehu, preto som nasledoval stopy mojich predchodcov, ktoré serpentínovite stúpali strmo nahor. Napriek dobrej obuvi som sa často šmýkal. Musel som tiež pravidelne oddychovať, aby som nabral dych, kôli nedostatku kyslíka. Asi po hodine, som vystúpil na vrchol, kde ma očakávala ikonická tabuľa s nápisom “Borahov štít – dosiahli ste vrchol, niet čo viac vidieť, môžete ísť domov” a plechová skrinka s registrom návštevníkov. S hrdosťou som sa do neho zapísal.
Výstup na Borahov štít mi trval 5 a pol hodiny. Celkové prevýšenie dosiahlo 1500 metrov. Zasnežený vrchol bez vetra som mal sám pre seba. Obdivoval som pohľady na dramatické hory navôkol. Takmer všetky sú nedostupné kôli obtiažnemu terénu alebo nevybudovaným turistickým chodníkom. Bol som prekvapený zo snehovej prikrývky na okolitých končiaroch, kedže nekorešpondovala s teplým augustovým počasím v dolinách pod nimy.
Po menšej prestávke som sa vydal na spiatočnú cestu. Zostup bol jedoduchší a po troch hodinách som dorazil ku hranici lesa. Teplota vzduchu výrazne stúpla, po manne a inovati už nebolo ani slychu. Asi po hodine cesty lesom som dorazil unavený na parkovisko. Celková dlžka túry bola 8 kilometrov, zdolal som ju za 10 hodín. Bol to výborný zážitok!
