Elbertova hora
Elbertova hora (Mount Elbert) sa nachádza v južnej časti Skalnatých hôr (Rocky Mountains) v Pohorí Sawatch (Sawatch Range) a je najvyšším vrchom štátu Kolorádo. Tyčí sa do výšky 4,401 metrov a pomenovaná je po Samuelovi Elbertovi, ktorý bol guvernérom Koloráda, pred jeho pripojením ku Spojeným štátom. Na vrchol vedie turistický chodník, ktorý nevyžaduje žiadne horolezecké zručnosti, preto táto hora dostala prezývku Nežný obor.
Na túru som sa vybral na začiatku septembra. Bolo krásne ráno a vrchol hory osvetlenej vychádzajúcim slnkom bol vidieť už z diaľky. Na vrcholec vedú tri trasy. Rozhodol som sa pre tú, ktorá prekonávala najmenší výškový rozdiel. Aj napriek tomu ma čakal 1,240 metrový výstup. Prvý úsek trasy viedol po vrstovnici, ktorý mi umožnil rýchly postup. Okolo mňa sa rozprestieral nekonečný osikový les, ktorý sa práve zafarboval do zlatožlta. Po kratšom čase začal pohodlný chodník stúpať. Najprv mierne, stále pomedzi osiky, no s pribúdajúcimi ihličnatými stromami sa objavili prvé serpentíny. Tie ma doviedli až nad hranicu lesa. Tu sa predo mnou otvoril krásny pohľad na široké lúky posiate smrekmi, ktoré nápadne pripomínali scenériu Liptova.
Stromy sa postupne vytratili a predo mnou sa rozprestieral nekonečný trávou porastený svah, na ktorého konci bol vrchol. Jeho obrovská masa znemožňovala výhľad na okolie, čo zhoršovalo moje odhodlanie kráčať vpred. Chodník stúpal iba pozvoľne avšak silný vietor, ktorý začal zrazu fúkať i nedostatok kyslíka, mi značne znepríjemňovali postup.
Od rána som stretol iba zopár turistov, čo ma prekvapilo, lebo záujem o výstup na Elbertovu horu je obrovský. Jedinú spoločnosť mi robili všadeprítomné svrčky. Pomaly si vykračovali po chodníku a vôbec sa ma nebáli. Ja som kráčal čoraz pomalšie a často som musel oddychovať. Niekedy stačilo urobiť iba tri kroky a už som nevládal dýchať.
Chodník aj naďalej pokračoval v miernom stúpaní, napriek tomu na mňa doliehala únava stále viac a viac. Začal som sa potkýnať aj o najmenšie kamene. V ušiach mi znela pieseň Killing me softly, počas ktorej ma Nežný obor láskavo ubíjal. Musel som si sadnúť, oddychovať a uvažovať či dokážem dôjsť do cieľa. Zrazu sa pri mne zastavil 80 ročný pán s dcérou, ktorí svižným krokom zostupovali zhora. Zbadali moje pochybnosti, povzbudili ma: “Už je to len za rohom, to zvládaš!”, a tak ma prinútili vstať a pokračovať.
Po chvíli som spozoroval, že tráva vyzmizla a okolo mňa už boli iba holé kamene, čo signalizovalo blízkosť vrcholu. Chodník sa postupne stáčal do dlhých serpentín, našťastie ich bolo iba niekoľko a svoj cieľ som konečne zbadal po poslednej zatáčke. V diaľke som uvidel americkú zástavu na vrchole hory a zároveň sa mi odkryl dlho očakávaný výhľad na okolie, ktorý mi vyrazil posledné zbytky dychu.
Vrchy v tejto oblasti sú vytvorené z kremenca a bridlíc. Ich jasná oranžovo hnedá a strieborná farba a ich ostré hrany dodávali ráz vrcholu i okolitým štítom. Všade predo mnou som videl špičky horských hrebeňov, ktoré sa na horizonte rozplývali v opare. Pohľad na nich bol dokonalou odmenou za vyčerpávajúci päťhodinový výstup. Nedokázal som od nich odtrhnúť zrak.
Po zaslúženom oddychu som sa vydal späť. Mierny svah, ktorý mi dal toľko zabrať cestou hore, bol ideálny na rýchly zostup. Krásne septembrové počasie ma sprevádzalo až na parkovisko a umocnilo zážitok z osikového lesa na konci túry. Trasu na vrchol a späť dlhú takmer 17 kilometrov som zvládol za menej než 8 hodín.
