Hora Harvard, Kolorádo
Hora Harvard sa nachádza v pohorí Sawatch (Sawatch Range) Skalnatých hôr (Rocky Mountains) a dosahuje výšku 4 396 metrov a je treťou najvyššou horou v Koloráde. Nesie meno slávnej univerzity zo štátu Massachusetts a spolu s horami Columbia, Oxford, Princeton a Yale tvoria obľúbené Univerzitné štíty (Collegiate Peaks).
Na výlet som vyrazil za svitania, kedže ma čakala 22 a pol kilometrová túra, ktorá sa začínala v doline pri severnej vetve potoka Cottonwood Creek vzdialenej asi trištvrte hodiny západne od mestečka Buena Vista. Spočiatku bola cesta asfaltovaná, ale čoskoro sa však zmenila na prašnú a po vstupe do lesa na kamenistú, takže som musel šoférovať pomaly. To mi nevadilo, lebo som si mohol vychutnať pohľad na majestátnu horu Princeton, ktorá sa vypínala na krásnej modrej oblohe predo mnou. Po namáhavej jazde som dorazil na takmer prázdne parkovisko. Prekvapila ma teplota, ktorá v noci v strede júna klesla na nulu, a teraz sa len veľmi opatrne zvyšovala. Neváhal som teda nasadiť čiapku a rukavice a vyraziť bez otáľania tichým, takmer strašidelným, ihličnatým lesom. Z rovnakého miesta sa dá dostať aj na horu Columbia a zdatnejší turisti ju zdolávajú spolu s horou Harvard. Hoci ma napadlo to skúsiť tiež, usúdil som, že by to bolo riskantné.
Turistická príručka stroho poznamenáva, že počas prvej hodiny túry sa nič nedeje a potom sa začne stúpanie. Hneď na začiatku bol chodník zasadený do strmého svahu, ktorý prudko klesal ku potoku. Chodník neskôr pokračoval popri ňom a iba mierne stúpal. Po hodinke cesty sa les začal prerieďovať, čo mi umožnilo pohľad na okolité hory. Po pravej strane sa vypínala hora Yale. Jej svah strmo stúpal z údolia do závratnej výšky. Nechcelo sa mi veriť, že som iba pred niekoľkými dňami stál na jej vrchole.
S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa v lese začali objavovať pozostatky snehových závejov, ktoré dosť spomaľovali postup. Po dvoch hodinách stúpania lesom (a snehom) som sa ocitol pri odbočke na vrch Columbia. Tu už začal les citeľne rednúť a onedlho stromy ustúpili a mne sa naskytol pohľad na široké údolie (Horn Fork Basin), na konci ktorého sa v diaľke čnela hora Harvard. Údolie bolo pokryté zakrpatenými vŕbami, na ktorých ešte neboli listy, čo ma ani neprekvapilo, kedže veľká časť z nich vytŕčala zo snehu. Chodník sa kľukatil pomedzi nich. Údolie obkolesujú tri výrazne vrchy - Yale na juhu, Columbia na východe a Harvard na severe a vytvárajú jedinečnú scenériu.
Pred sebou som spozoroval turistov, ktorých stopy som si všimol v snehu už skôr. Keď som ich predbehol, uvedomil som si, že som v čele a budem musieť raziť cestu cez sneh. Aj napriek tomu, že chodník nebol veľmi náročný, musel som začať častejšie oddychovať. Pri jednej prestávke som si takmer sadol na prepelicu. Je známe, že žijú v tomto údolí. Ich perie im poskytuje takmer dokonalú ochranu. Prekvapilo ma však, že nebola plachá a takmer vôbec si ma nevšímala.
Na konci údolia začal chodník stúpať cez kamenné pole. Aj naďalej bol dobre upravený, avšak únava sa stupňovala a ja som postupoval vpred iba veľmi pomaly. Kým som s námahou poskakoval po kameňoch, s ľahkosťou ma obehli dvaja starší zdatní muži v tričkách, kraťasoch a teniskách. Rozmýšľal som ako zvládajú brodenie snehom. Opýtali sa ma, či vládzem a kým som stačil odpovedať, už stúpali po serpentínach vysoko nado mnou.
Nad kamenným poľom sa výstup zmienil a chodník sa začal približovať k masívnemu svahu stúpajúcemu k vrcholu. Bol z časti prekrytý snehovými plochami a po jednej z nich sa pomaly presúvali teniskári. Z tohto pohľadu mi nebolo jasné, kde sa vrchol Harvardu presne nachádza. Členitosť hrebeňa vytváral optický klam, čo spôsobovalo, že som nevedel odhadnúť, ako ďaleko je cieľ mojej túry. Pomaly som sa priblížil ku upätiu zasneženého svahu. Tu ma dobehla turistka (oblečená primerane počasiu) a spolu sme rozmýšľali, ktorý smerom sa pustiť k vrcholu, kedže chodník bol ukrytý pod snehom. Zdolali sme spolu prvý snehový jazyk, za ktorým bolo treba začať liezť po skalách. Nad nimi bol svah opäť pokrytý snehom, bol tiež dramaticky príkrejší a bolo sa treba po ňom vyštverať. Aj napriek tomu, že sa blížilo poludnie bol sneh ešte stále stvrdnutý, a tak sme sa zabárali len zriedka. Museli sme sa však pridržiavať rukami, aby sme sa nezošmykli.
Po prekonaní poslednej snehovej bariéry som pokračoval v stúpaní po príkrom svahu mimo chodníka, čo bolo veľmi namáhavé. Miestami bolo treba liezť po skalách. Blížil som sa už k sedlu pod vrcholom, a preto ma prekvapilo, že aj v tejto nadmorskej výške kvitli kvety. Po chvíli ku mne zostúpili teniskári a ukázali mi smer k vrcholu. Postupoval som ďalej podľa ich inštrukcií. Pomaly som sa vyštveral do sedla, odkiaľ som spozoroval ostrý vrchol Harvard. Záverečné lezenie som zvládol rýchlo a po šiesťhodinovom namáhavom výstupe som bol na vrchole. Mohol som si ho vychutnať osamote, ale kedže vrchol je pokrytý veľkými balvanmi, ťažko sa tam dalo sedieť a oddychovať. Obzrel som si okolité štíty, na severe sa čneli hory Oxford a Belford a juhovýchodne ma členitý hrebeň spájal s horou Columbia. Jeho zdolanie by bolo pre mňa veľmi náročné, a tak som sa vydal naspäť rovnakou cestou.
Zliezol som do sedla a zostúpil po úbočí ku snehovým pláňam. Napriek tomu, že som ich prekonal iba pred menej ako dvoma hodinami, sneh citeľne zmäkol a zostup po ňom bol veľmi náročný. Bol som rád, že som ho zvládol bez šmyku.
Postupne som sa spustil cez kamenné pole ku vŕbam. Všimol som si, že malý nenápadný potôčik, ktorý ráno tiekol pomedzi nich, sa zmenil vďaka topiacemu sa snehu na hlučný silný prúd. Počas prechodu cez neho sa mi podarilo do neho spadnúť, tak som si musel dať menšiu prestávku na vysušenie topánok a ponožiek. V mokradiach okolo potoka rozkvitli horské nechníty. Chvíľu som ich obdivoval, ale snažil som sa čo najskôr pokračovať v návrate. Zistil som, že som si zle vypočítal zásoby vody a začalo mi jej kriticky ubúdať. Postupne som sa vrátil do lesa a spúšťal sa ku poslednej časti túry (na ktorej sa nič nedeje). Les už teraz nebol tichý ako ráno, naopak všade bolo počuť prúdy vôd z topiaceho sa snehu. Pitná voda sa mi už úplne minula a zvuk potokov vo mne umocňoval pocit smädu. Navyše, teplota sa dramaticky zvýšila, a ja som sa vliekol pomaly k autu a uvažoval som, či mám riskovať a napiť sa z potoka. Občas som jedol sneh, ale po ňom mi bolo ešte viac do smädu. Hneval som sa, že som si zle vypočítal zásoby vody. Po útrapnej záverečnej časti túry som dorazil na parkovisko a vrhol sa do auta, kde som mal rezervu s vodou. S radosťou som sa napil! Celá túra mi trvala 11 hodín (o dve hodiny viac ako hovorí turistický sprievodca).
