Hora Yale, Kolorádo
Hora Yale sa nachádza v pohorí Sawatch (Sawatch Range) Skalnatých hôr (Rocky Mountains) a dosahuje výšku 4 328 metrov. Nesie meno slávnej univerzity zo štátu Connecticat a spolu s horami Columbia, Harvard, Oxford a Princeton tvoria obľúbené Univerzitné štíty (Collegiate Peaks).
Prístup k turistickému chodníku je pohodlný z parkoviska na ceste ku horskému prechodu Cottonwood pass. Po preštudovaní informačnej tabule som zistil, že ma čaká viac ako 1 300 metrový výškový rozdiel. Hneď po vstupe do smrekovo osikového lesa ma zaujali drobné žlté kvietky mahónie plazivej (Mahonia repens), ktoré lemovali chodník. Túto pôvodnú rastlinu požívali Indiáni na rôzne účely, napríklad z jej drevených stoniek vyrábali žlté farbivo. Príjemný chodník stúpal v menších serpentínach popri potoku, ktorý som síce nevidel, ale jeho zvuk ma sprevádzal až ku odbočke k Hartenšteinovmu jazeru. Odtiaľ stúpanie lesom pokračovalo, osiky sa postupne vytratili a les sa začal prerieďovať. S pribúdaním nadmorskej výšky sa mi začali naskytovať vyhliadky na okolité vrchy. Aj napriek krásnym pohľadom, som si všimol, že bezoblačná ranná obloha sa postupne zatiahla. Ťažkosti s dýchaním mi bránili v rýchlom postupe a nad hranicou lesa mi nepomáhal ani silný vietor. Popri chodníku som pozoroval prebúdzajúcu sa prírodu s rôznymi kvitnúcimi kvetmi napriek tomu, že na viacerých miestach sa ešte stále nachádzal sneh.
Tesne pod hranicou lesa sa spustil mierny dážď, ktorý ma však neodradil, a tak som pokračoval v stúpaní. Našťastie vietor po chvíli odvial dážď a mne sa naskytol prvý pohľad na vrchol. Cesta k nemu bola ešte veľmi ďaleká, napriek tomu vrch nevyzeral z južnej strany hrozivo. Majestátnosť tohto štítu som odhalil až pri nasledujúcej túre, ktorá mi umožnila pohľad naň zo severu.
Na západnom horizonte som rozpoznal horu Hurón, od ktorej prichádzali mojim smerom stále tmavšie mraky. Vietor naďalej silno fúkal a z času na čas, odvial takmer všetky oblaky a nad vrcholom bolo vidieť modrú oblohu, čo ma povzbudzovalo pokračovať. Postupne som sa vyštveral úbočím do sedla odkiaľ viedol chodník po skalnatom hrebeni k vrcholu. Ešte na úbočí ma zastihlo sneženie, ktoré našťastie vietor po chvíli odfúkal, a ja som mohol pokračovať. V sedle pod vrcholom som si trochu oddýchol a opatrne som začal liezť po skalách k vrcholu. Obloha sa opäť hrozivo zatiahla, ale ani to ma neodradilo a po piatich hodinách námahy som stál na vrchole. Na skalnatom vrchole som bol úplne sám, cestou hore som predbehol zopár turistov, ale nikde som ich nevidel, takže asi výstup vzdali. Samota mi síce neprekážala pri výstupe, ale na vrchole a pri pohľade na prázdnu spiatočnú cestu predsa len pôsobila stiesňujúco. Pohľady na okolie boli úžasne, avšak počasie bolo naďalej hrozivé, a tak som sa pobral naspäť. Zostúpil som pod vrchol a obdivoval som miniatúrne nezábudky, ktoré spokojne kvitli na nehostinných svahoch.
Bez problémov som sa spustil ku hranici lesa, kde som si všimol kvitnúť zaujímavé fialové kvety, neskôr som zistil, že to bola trpasličia ďatelina. Zostup lesom bol príjemný, obloha sa opäť postupne vyčistila a teplota vzduchu vystúpila. Neďaleko cieľa som stretol turistku, ktorá sa vybrala na vrchol. Keďže už bolo päť hodín, jej odvaha sa mi zdala obdivuhodná, zvlášť, keď celá jej výbava pozostávala z kraťasov, trička a fľašky vody. Chodník lemovaný žltými mahóniami ma priviedol späť na parkovisko. Turistická príručka hovorí, že sa túra zvládne za sedem a pol hodiny, mne to trvalo o hodinu viac, avšak po trojročnej nútenej prestávke spôsobenej pandémiou som na tento výkon hrdý.
