Hora Kit Carson sa nachádza v pohorí Sangre de Cristo (Kristova krv), ktoré je súčasťou Skalnatých hôr (Rocky Mountains). Dosahuje výšku 4 318 metrov a je dvadsiatou treťou najvyššou horou v Colorade. Na jej vrchol sa dá dostať cez horu Challenger Point, o ktorej si môžete prečítať tu.
Hora je pomenovaná na počesť Christophera Houstona « Kita » Carsona (1809 – 1868), azda najobľúbenejšej postavy amerického Divokého západu. Kit ako šestnásťročný utiekol od svojej rodiny v Missouri a vydal sa objavovať prériu a hory na západe, ktoré v tom čase ešte neboli pod kontrolou Spojených štátov. Živil sa lovom kožušín a spriatelil sa s pôvodnými obyvateľmi z kmeňov Arapaho a Šajen (Cheyenne), s ktorými neskôr žil a nadviazal aj rodinné zväzky.
Svoje znalosti terénu neskôr využil ako prieskumník a sprievodca emigrantov na cestách do Oregonu a Kalifornie. Celonárodnú popularitu si získal počas služby u Johna Frémonta, ktoreho poveril americký Kongres nájsť najvhodnejšiu trasu pre železnicu, ktorá by spojila New York zo San Franciscom. Napriek tomu, že Kitova rozvážna a mierna povaha kontrastovala s Frémontovou tvrdohlavosťou a sklonom k riskovaniu, dobre si rozumeli a Frémont si ho veľmi vážil. Frémontova manželka neskôr pomohla spísať (a trochu prikrášliť) zážitky z ich spoločných ciest do správy pre Kongres, ktorú pre veľký úspech publikovali aj viaceré noviny. Tieto príbehy inšpirovali tisíce dobrodruhov vydať sa na cestu na západ. Kit Carson sa neskôr ako vládny splonomocnenec, žiaľ, podieľal na násilnom vysídľovaní pôvodného obyvateľstva – z kmeňov Ute a Jicarilla Apache – do rezervácií. Jeho život tak zostáva plný protikladov – medzi úctou k pôvodným obyvateľom a účasťou na ich utrpení.
Môj prvý pokus o zdolanie tohto štítu nevyšiel kvôli snehovej pokrývke, ktorá sa na chodníku vedúcom k vrcholu udržala až do polovice júna. Druhý pokus som preto uskutočnil až začiatkom septembra.
O siedmej ráno som vyštartoval z parkoviska v dedinke Crestone a vydal sa po už známom, zdĺhavom chodníku so serpentínami, ktorý vedie tichým ihličnatým lesom nad dedinou. Rovnako ako pri predchádzajúcom výstupe som ich po hodine zdolal a prehupol sa do údolia potoka Willow, ktorého hukot ma sprevádzal ďalšie dve hodiny.
Slnko ešte nevyšlo nad hornatý horizont, takže som kráčal v príjemnom tieni mohutných smrekov. Chodník lemovali brusnicové kríky obsypané dozretými plodmi a na osikových stromoch sa už začali objavovať prvé žlté listy. Hladina potoka bola výrazne nižšia než pri mojej prvej návšteve, a tak sa mi ho bez problémov podarilo prebrodiť. Predpokladal som, že je to kvôli tomu, že sa už roztopil všetok sneh na okolitých horách.
Po približne dvoch hodinách som dorazil k jazeru Willow. V jeho okolí som si všimol niekoľko rozložených, no opustených stanov, čo naznačovalo, že ich majitelia už vyrazili smerom k vrcholom a možno ich stretnem. Po krátkom oddychu som pokračoval ďalej v ceste.
Za jazerom končí ihličnatý les a cesta ďalej vedie cez zdĺhavú morénu nad nim. Pomaly som postupoval za zvuku vodopádu, ktorým sa potok Willow vlieva v hornej časti do jazera. Aj tu som si všimol prvé znaky príchodu jesene – listy na vŕbových kríkoch nad morénou sa začali sfarbovať do žlta a vytvárali krásnu atmosféru.
Za jazerom sa začali serpentíny vedúce k žľabu, ktorý stúpa do sedla pod hrebeňom Challenger Pointu. Bol som na ne zvedavý – pri poslednej návšteve boli čiastočne prekryté snehom, takže som si musel cestu hľadať sám. Predpokladal som, že teraz bude postup jednoduchší. Tu som s obavami začal sledovať prvé mraky, ktoré sa objavili nad vrcholmi. Hromadenie oblakov v Skalnatých horách okolo poludnia býva bežné, no teraz bolo ešte len desať hodín. Dúfal som, že mi dážď neprekazí aj tento pokus o zdolanie Kit Carsona.
Hneď na začiatku serpentín som stretol prvých turistov, ktorí sa už vracali z vrcholu. Potvrdili mi, že prespali pri jazere. Postup po serpentínach bol spočiatku príjemný, hoci s pribúdajúcou nadmorskou výškou som začal pociťovať únavu a musel som často odpočívať. Chodník bol však náročnejší než postup po snehu – stúpanie do sedla bolo veľmi prudké, povrch nestabilný, často som sa šmýkal.
Z vrcholu sa vracalo stále viac turistov, čo ma prekvapilo – naposledy som počas celého dňa nestretol ani jedného. Na strmých svahoch som si všimol zaujímavé bodliaky s hustými vlnenými žltými kvetmi, ktoré sa ukláňali horám a okoloidúcim turistom. Tento druh bodliaku bol popísaný iba v roku 2022 a pre svoj nezvyčajný vzhľad dostal názov „funky“ (Cirsium funkiae) – štýlový, moderný, nezvyčajný.
Tesne pod sedlom ma dobehol turista – zatiaľ jediný človek, ktorý išiel rovnakým smerom ako ja. Šokovalo ma, že mal obuté iba sandále. Keď sme spolu oddychovali v sedle, povedal mi, že je z Anglicka, brigáduje v Crestone a toto je jeho prvá túra v živote. Neviem si predstaviť lepšiu príležitosť zacitovať farára Otíka z filmu Slunce, seno, jahody: „Brigádnik? Tak mladý a už tak odvážny?“
Spolu sme potom zdolali hrebeň a vystúpili na vrchol Challenger Pointu. Po krátkom oddychu som pokračoval na ďalší vrchol, zatiaľ čo on sa rozhodol vrátiť. Priznávam, že som pochyboval o správnosti svojho rozhodnutia – obloha sa naďalej zaťahovala a boli už dve hodiny popoludní. Odhadoval som, že budem potrebovať ešte hodinu na ďalší vrchol a odtiaľ aspoň šesť hodín na návrat k autu, čo znamenalo príchod po tme.
Opatrne som sa spustil do sedla pod Challengerom, na miesto, kde som ukončil svoj výstup pri poslednej návšteve. Chodník zasadený do brala Kita Carsona, ktorý turisti zo žartu nazvali „Trieda Kita Carsona“ (Kit Carson Avenue), bol vtedy zafúkaný snehom a neprechodný. Teraz nebolo po snehu ani stopy, a tak som sa opatrne vydal po ňom vpred. Z chodníka sa mi naskytol ohromujúci pohľad na Challenger Point – jeho východná strana prudko padala do údolia pod ním.
Challenger Point nie je zaradený do oficiálneho zoznamu najvyšších štítov Colorada, pretože výškový rozdiel medzi ním a Kitom Carsonom dosahuje iba 80 metrov, zatiaľ čo požadovaných je minimum 90 metrov. Avšak pohľad na jeho masívne bralo z tejto strany hovoril úplne inak.
Trieda Kita Carsona spočiatku stúpala do malého sedla, za ktorým malo podľa turistického sprievodcu začať lezenie po skalách smerom k vrcholu. Na moje prekvapenie sa však chodník za sedlom náhle stočil a začal prudko klesať do údolia, nad ktorým sa na opačnej strane týčil masívny štít Crestone. Rozladený som po ňom smeroval nadol, strácajúc ťažko vyšliapanú nadmorskú výšku. Jediné, čo ma v tej chvíli potešilo, boli ukláňajúce sa bodliaky, ktorým sa tu očividne darilo. Asi po tristo metroch sa chodník skončil a konečne začalo záverečné stúpanie.
Výstup nebol presne vyznačený, každý si mohol zvoliť vlastnú trasu. Približne v polovici som stretol dvoch turistov, ktorí sa už vracali. Ubezpečili ma, že idem správnym smerom, a zároveň mi potvrdili, že sú poslední – odteraz budem mať Kita Carsona len pre seba. Na vrchol som sa dostal bez problémov a po 8 a pol hodinách náročného stúpania som si mohol vychutnať nádherný výhľad na okolie. Na okolitých horách ani v doline okolo jazera Willow nebolo vidieť žiadnych ľudí – bol som úplne sám.
Na oblohe sa ja naďalej zbiehali mraky, a tak som sa na vrchole nezdržal dlho. Po krátkom oddychu som sa vydal na dlhú spiatočnú cestu. Po zostupe späť na triedu Kita Carsona ma prekvapilo stretnutie s ľahko oblečenou turistkou, ktorá sa práve chystala na vrchol, z ktorého som sa vracal. Jej odvaha ma zarazila – návrat už nebolo možné zvládnuť za denného svetla.
Spustil som sa do sedla pod majestátnym Challengerom. Na rozdiel od posledného výletu som sa tentoraz držal turistickej trasy podľa sprievodcu, a to aj napriek únave a lákavej skratke. Cestou som sa neustále obzeral, či neuvidím turistku na vrchole Kita Carsona. Zbadal som ju až pri zostupe k jazeru Willow. Dúfam, že sa jej podarilo vrátiť bez problémov.
Nad jazerom ma zastihol mierny dážď, no našťastie rýchlo prešiel. Na moje prekvapenie bolo pri jazere rušno – turisti si pripravovali stany, varili večeru a chystali sa na zajtrajší výstup. Viacerí sa ma vypytovali na podmienky na vrcholoch. Jeden z nich bol prekvapený, že neplánujem prenocovať pri jazere, ale vracať sa späť do dediny Crestone. Srdečne mi teda prial veľa šťastia na spiatočnej ceste.
Najprv som nechápal, ale uvedomil som si, že už bolo sedem hodín večer a slnko sa rýchlo blížilo k horizontu. Čakal ma ešte aspoň dvojohodinový návrat. Skaly na horách nadomnou sa zafarbili dočervena, z hustín vyšli srny a pásli sa medzi stromami. Občas sme sa navzájom vyľakali. Cestou späť som stretol zopár unavených turistov s veľkými ruksakmi, ktorí sa snažili doraziť k jazeru ešte pred zotmením.
Za šera som dorazil k posledným serpentínam, ktoré som z časti zišiel potme a z časti za svetla čelovky. Návrat hustým, tmavým ihličnatým lesom bol zážitkom, ktorý by som si už radšej nezopakoval. Celá túra trvala 14 hodín, merala 24 kilometrov a prekonal som výškový rozdiel 1 900 metrov. Hoci až na druhý pokus, som rád, že sa mi podarilo zdolať aj túto majestátnu horu.
