Štít San Luis
Štít San Luis sa nachádza v horách San Juan (San Juan Mountains) v Skalnatých horách (Rocky Mountains) na juhozápade Koloráda. Jeho vrchol dosahuje výšku 4,273 metrov. Pôvod pomenovania nie je úplne jasný, asi je odvodený od rovnomenného širokého údolia (San Juan Valley) rozprestierajúceho sa okolo rieky Rio Grande východne od štítu. Údolie pomenovali prví španielskí bádatelia, ktorí sem prišli pravdepodobne z Nového Mexika začiatkom 19. storočia.
Keďže sa štít nachádza v odľahlej časti hôr, dve trasy, ktoré vedú na vrchol merajú viac ako 20 kilometrov a prístup k ním je značne komplikovaný. Južná trasa, ktorú som si zvolil, začína v doline nad historickým baníckym mestečkom Creede. V čase najväčšieho rozmachu ťažby striebra v ňom žilo okolo 600 ľudí, dnes je ich tu už iba asi 250.
Niektoré bane v okolitých horách ešte fungujú, a tak som využil cestu ktorú používajú na ich obsluhu, aby som sa čo najviac priblížil k turistickému chodníku. Potešilo ma, že sa mi podarilo vyviezť nad hranicu lesa až do nadmorskej výšky 3,500 metrov. Od vrcholu ma teda delilo iba asi 770 výškových metrov. To pôsobilo pozitívne, lebo zamračené júnové ráno, ma demotivovalo vyraziť.
Vyštartoval som po chodníku, ktorý síce nebol značený, ale bol dobre viditeľný. Strmo stúpal k skalnému útvaru nad dolinou. Toto stúpanie ma trochu zaskočilo, keďže turistický sprievdca uvádzal, že štít San Luis si nevyžaduje žiadne zručnosti, lebo na jeho vrchol vedie pohodlný chodník. Predpokladal som teda, že zdolanie tohto štítu bude hračka. Chodník viedol pomedzi zakrpatené vrbové kríky, ktoré ešte nemali žiadne listy. Po polhodinovom stúpaní sa predo mnou v diaľke vynoril masívny tmavý vrch - štít San Luis. Jeho silueta ma sprevádzala počas celej trasy, ktorá viedla cez dve široké údolia do sedla pod jeho strmým úbočím.
Po počiatočnom stúpaní sa turistický chodník začal spúšťať do prvého údolia, kde sa pripojil ku známej 4,800 km dlhej magistrále (Continental Divide Trail) pretínajúcej Spojené štáty od hraníc Mexika ku hraniciam Kanady. Magistrála kopíruje kontinentálne rozvodie, teda potoky a rieky napravo od magistrály sa vlievajú do Altantického oceána a tie naľavo smerujú do Tichého oceána.
Prekvapilo ma, že údolie bolo ešte pokryté na mnohých miestach snehom. Chodník pokračoval v klesaní do lesa okolo potoka (Spring creek). Toto klesanie ma veľmi nenadchlo, v diaľke za lesom som si totiž všimol, ako chodník opäť stúpa ku hrebeňu. Neochotne som sa teda spúšťal ku potoku a strácal dosiahnutú nadmorskú výšku. Po prekročení potoka som sa ocitol v smrekovom lese, ktorý vyzeral strašidelne. Všetky stromy podľahli v minulosti lykožrútovi. Ich suché pahýle teraz hrozivo vŕzgali vo vetre. Na rozdiel od Slovenska napadnuté stromy nevyťažili, ale nechali prírodu, aby si s nimi poradila sama. Vyzerá, že sa jej to darí, lebo všade bolo vidieť rásť mladé stromčeky. Aj v lese boli ešte záveje snehu, cez ktoré som sa musel predierať.
Onedlho ma dobehol turista. Podľa veľkosti jeho ruksaku som usúdil, že je na magistrále. A hoci trasa magistrály nevedie cez vrchol štítu San Luis, povedal mi, že plánuje na neho "vybehnúť". Potešilo ma, že ma predbehol a vyšliapal mi cestu cez snehové záveje. Cesta za lesom najprv zdĺhavo postupovala po vrstovnici, až kým postupne nezačala stúpať ku hrebeňu, na ktorý som sa dostal po hodine a pol šliapania. Tu sa predo mnou otvorila ďaľšia dolina, a čakalo ma teda opätovné klesanie a stúpanie.
Tmavá silueta štítu San Luis po mojej ľavej strane ostávala nemenná a zdalo sa mi, že sa k vrchu vôbec nepribližujem. Na okraji sedla bolo nafúkane množstvo snehu, cez ktorý som sa musel prebrodiť, aby som mohol pokračovať v ceste. Pod ním sa na hnedej tráve začali objavovať tu a tam žlté blyskáče, nesmelo oznamujúce príchod jari/leta. Po ďaľšej hodine klesania a stúpania som sa konečne ocitol v sedle pod San Luisom. Tu sa magistrála oddeľovala od chodníka k vrcholu. Na križovatke boli naukladané ruksaky turistov, ktorí ma medzičasom predbehli a poklusom pokračovali k vrcholu.
Po kratšom oddychu a pozorovaní svišťov som sa pustil do zdĺhavého výstupu na vrchol. Chodník viedol spočiatku po trávnatom úbočí, na ktorom som si všimol kvitnúť medzi hnedou trávou prvé nezábudky. Tie s pribúdajúcou nadmorskou výškou vystriedali nebeskí piloti (Polemonium viscosum). Postupoval som veľmi pomaly, lebo mi riedky vzduch sťažoval dýchanie.
Keď sa vegetácia postupne vytratila, chodník pokračoval v mierych serpentínach po holom kamennom svahu odkiaľ sa mi začali naskytovať výhľady na okolité hory. Všade naokolo som videl nekonečné kopce, z veľkej časti ešte prekryté snehom. So záujmom som sledoval najmä tie smerom na východ. Práve v nich sa pred viac ako 170 rokmi odohrala jedna z najväčších tragédií v histórii Koloráda. John Frémont sa na podnet svojho svokra, senátora Thomasa Bentona, pokúsil identifikovať trasu pre železnicu, ktorá by spojila mestá St Louis v Missouri a San Francisco v Kalifornii. Napriek varovaniam sa Frémont snažil prekročiť hory San Juan počas zimy v roku 1848. Tvrdohlavo pokračoval vo výprave napriek krutej zime, množstvu snehu, vyvráteným stromom znemožňujúcim postup i nedostatku potravy. Až smrť tretiny mužov a všetkých ťažných zvierat jeho výpravy ho prinútila opustiť hory a vyhľadať pomoc v Novom Mexiku. Železnica samozrejme nikdy cez hory San Juan nebola postavená, St Louis and San Franciso spojili viac ako 400 kilometrov severnejšie cez južný Wyoming a do mesta Creede prišla železnica z Denveru popri rieke Rio Grande trasou, ktorú Frémont nelogicky zavrhol. Ešte donedávna na mieste posledného táborenia Frémontovej výpravy stáli pne stromov vyrúbané tri metre nad zemou, povrdzujúce obrovskú výšku snehovej pokrývky v zime 1848.
Po štyroch hodinách túry som sa ocitol sám na vrchole, ktorý bol spolovice zakrytý snehom. Turisti, ktorí ma obehli, už boli späť v sedle pod štítom a rýchlo pokračovali po magistrále ďalej na sever. Všade naokolo sa rozprestierali nekonečné hory. Obloha sa medzičasom zatiahla a začalo snežiť. V tej istej chvíli, z Denveru vzdialenom štyri hodiny autom severne hlásili 32°C. Opäť som si uvedomil, že v horách musí byť človek pripravený na všetko.
Po chvíli oddychu som sa vybral na spiatočnú cestu. Zostupoval som pomaly do sedla a pohľadom som skenoval okolité vrchy, magistrálu aj moju trasu. Nikde som nevidel živú dušu. V tejto obrovskej divočine som bol úplne sám. Zo sedla som pokračoval cez snehové polia v údoliach. Nastal odmäk a prechod po snehu bol namáhavý. Často som sa zabáral. Bol som však rád, že prestalo snežiť. Pri jednom snehovom záveji som znenazdajky natrafil na malé vtáky z čeľade bažantovitých. Takmer som si ich nevšimol, lebo ich perie dokonale splývalo s okolím. Na svoju kamufláž sa absolútne spoliehajú a pred nepriateľmi sa nesnažia uniknúť, ale radšej znehybnejú. Ide o tetrovčeka daglaského (Dendragapus obscurus), ktorý obýva hory v severnej Amerike. Pred dvoma rokmi som sa s nimi stretol pod vrcholom hory Harvard.
Pomaly som sa približoval k strašidelnému lesu. Suché stromy aj naďalej vydávali desivé zvuky, a preto som sa potešil, keď som ho mal za sebou. Dokonca mi ani nevadilo, že ma za ním čakalo opätovné stúpanie, pred záverečným zostupom do doliny ku zaparkovanému autu. K nemu som dorazil vyčerpaný po siedmych hodinách túry. Napriek pohodlnému turistickému chodníku, tento výlet vyžadoval trpezlivosť, vytrvalosť a trochu odvahy.
