Štít Uncompahgre sa nachádza v juhozápadnej časti štátu Colorado, v pohorí San Juan Mountains, ktoré je súčasťou Skalnatých hôr (Rocky Mountains). Dosahuje výšku 4 363 metrov a je šiestym najvyšším vrchom Colorada. Má charakteristický vzhľad, vďaka ktorému je ľahko rozpoznateľný v panoráme horského masívu.
Názov štítu pochádza z jazyka pôvodného indiánskeho kmeňa Ute a voľne sa prekladá ako „špinavá voda“ alebo „prameň červenej vody“ – pravdepodobne odkaz na množstvo horúcich prameňov v okolí.
Trasa na vrchol začína približne 14 kilometrov západne od malého turistického mestečka Lake City. Z neho vedie neasfaltovaná cesta najprv popri Hensonovom potoku (Henson Creek), odkiaľ sa odbočuje lesom až na parkovisko pri Nellinom potoku (Nellie Creek). Obával som sa, či zvládnem záverečnú časť autom, alebo ju budem musieť absolvovať pešo. Nakoniec som sa pomalou jazdou dostal na parkovisko ešte za brieždenia, kde už stálo niekoľko terénnych áut.
Hneď po vystúpení z auta ma ovanul svieži horský vzduch a pod nohami mi príjemne vŕzgalo – teplota bola tesne pod nulou. Parkovisko sa nachádza vo výške 3 477 metrov, takže mi ostávalo prekonať necelých 900 výškových metrov. Bez váhania som vyrazil.
Zaujímavosťou výletu bolo, že cieľ – ostrý vrchol Uncompahgre – sa objavil na obzore hneď na začiatku. Osvetľovalo ho vychádzajúce slnko a sprevádzal ma počas celého výstupu. V okolí sú ešte daľšie zaujímavé štíty - Broken Hill, Matterhorn a Wetterhorn, na ktoré som sa tešil, ale tie boli zatiaľ schované.
Výstup začal v riedkom ihličnatom lese, kde chodník lemovalo množstvo divých ríbezlí. Ich červené bobuľky vykúkali spod vrstvy nečakaného septembrového snehu. Chodník bol dobre upravený, ale kvôli vysokej nadmorskej výške som postupoval iba pomaly a musel som pritom zhlboka dýchať.
Stromy sa rýchlo vytratili a slnko postupne osvetľovalo úbočie vedúce do sedla. Vrchol sa približoval a jeho skalné steny sa čoraz viac vypínali nad okolie. Po pravej strane sa objavil prvý zaujimavý vrchol –Broken Hill, ktorého ostrý vrchol sa postupne vynáral spoza hrebeňa. Trasa k nemu sa oddelila pod sedlom.
S pribúdajúcou výškou pribúdala aj snehová pokrývka, čo bolo nezvyčajné na začiatok septembra. Našťastie moji predchodcovia už vyšlapali trasu, čo mi uľahčilo výstup. Chodník pokračoval stúpaním ku hrebeňu, odkiaľ bol vidieť plochý, snehom pokrytý vrchol aj dva susediace štíty - Matterhon and Wetterhorn.
Dlhé serpentíny ma priviedli ku skalným útesom, po ktorých bolo treba vyliezť na plošinu vedúcu k vrcholu – najnáročnejšia časť výstupu. Skaly boli čiastočne zamrznuté a pokryté snehom. Vietor bol silný a studený, čo výstup značne sťažovalo. Mal som síce rukavice, ale aj tak mi bola veľká zima.
Na plošine som stretol niekoľko premrznutých turistov, ktorí sa už vracali a varovali ma pred silným vetrom. Pomaly som sa dostal až na samotný vrchol, kde zo snehu vyčnievali veľké balvany. Na oblohe sa začali objavovať prvé mraky, no výhľady na okolité hory boli úchvatné.
Po krátkom oddychu som sa rýchlo spustil do závetria pod vrcholom a vychutnal si pomalý zostup do doliny s krásnymi výhľadmi. Nezabudol som ochutnať divé ríbezle. Celý výlet trval 5 hodín.
