Štít Wetterhorn sa nachádza v juhozápadnej časti štátu Colorado, v pohorí San Juan Mountains, ktoré je súčasťou Skalnatých hôr (Rocky Mountains). Napriek svojej výške 4 274 metrov patrí medzi tie nižšie štrnásťtisícovky (tzv. "fourteeners"), no z hľadiska technickej náročnosti je radený medzi najnáročnejšie. Vďaka svojmu charakteristickému tvaru je ľahko rozpoznateľný v panoráme horského masívu, spolu so susednými štítmi Matterhorn a Uncompahgre. Je pomenovaný podľa švajčiarskeho štítu Wetterhorn, no je o 584 metrov vyšší a na rozdiel od svojho európskeho menovca vedie naň turistická trasa.
Trasa na vrchol začína približne 14 kilometrov západne od malého turistického mestečka Lake City. Neasfaltovaná cesta vedie najprv popri Hensonovom potoku (Henson Creek), odkiaľ sa odbočuje lesom až na parkovisko pri Matterhornovom potoku (Matterhorn Creek). Osikové lesy okolo potoka sa začali sfarbovať do zlata a nádherne sa ligotali vo svetle vychádzajúceho slnka. Záverečnú časť cesty som absolvoval pešo kvôli jej veľmi zlému stavu.
Na výlet som vyrazil neskôr – až okolo pol deviatej ráno. Po skúsenostiach z túr na okolité štíty som chcel, aby sa stihol roztopiť sneh predtým, než dorazím k záverečnému stúpaniu. Napriek slnečnému počasiu bola na chodníku ešte zamrznutá voda. Trasa spočiatku mierne stúpala cez riedky ihličnatý les, lemovaný divými ríbezľami. Na konci lesa sa predo mnou objavilo masívne bralo, spoza ktorého vykukoval ostrý štít Wetterhornu.
Na moje prekvapenie ma značka na najbližšej križovatke nasmerovala opačným smerom od štítu a priviedla miernou obchádzkou do širokého údolia, ktoré uzatváral iný ostrý štít. Dlhý chodník mierne stúpal k nemu, a tak som si nebol istý, kde je vlastne cieľ. Aj tu bol chodník miestami ešte zamrznutý.
Postupne som sa približoval ku koncu údolia, ktoré uzatváral členitý skalnatý hrebeň. Snažil som sa v diaľke rozpoznať chodník vedúci na vrchol, no žiaden nebol viditeľný. Jediné, čo ma tešilo, bolo, že som na vrcholoch nevidel sneh, ktorý by mohol sťažiť zaverečné lezenie. Medzitým sa na obzore po pravej strane začal vynárať známy štít – Uncompahgre, ktorý mi dotváral celú panorámu.
Pri výstupe som sa zahrial, a tak som sa zastavil, aby som sa vyzliekol. Vtedy som s hrôzou zistil, že som si v aute zabudol prilbu. Na tento štít sa prilba odporúča kvôli záverečnému lezeckému úseku. Keďže som bol už takmer v polovici túry, po chvíli váhania som sa rozhodol pokračovať – aj za cenu určitého rizika. Zatiaľ som totiž nestretol žiadnych turistov, a práve tí často zvyšujú riziko padajúcich kameňov. Dúfal som teda, že keď budem liezť sám, bude to menej nebezpečné.
Chodník sa postupne približoval k hrebeňu a pomaly sa stáčal doľava späť k pôvodnému štítu. Keď som na jeho vrchole zbadal dve postavy, bolo mi jasné, ktorý štít je Wetterhorn. Pokračoval som cez morény, po ktorých sa preháňali svište a syslíky. Po chvíli som sa ocitol na hrebeni, pred ktorým sa týčilo strmé stúpanie k vrcholu. Na vrchole Wetterhornu je zárez, ktorý treba prekonať pred záverečným výstupom.
Chodníkom som sa dostal až pod skalnatý úsek, kde som začal opatrne liezť po skalách. Medzitým som stretol dvoch turistov, ktorí opatrne zostupovali z vrcholu a nespôsobovali žiadne zosuvy. Všimol som si, že jeden z nich tiež nemal prilbu, čo ma trochu upokojilo.
Postup na vrchol nie je presne vyznačený, každý si volí vlastnú trasu podľa uváženia. Skaly boli pevné, takže sa po nich liezlo pomerne ľahko. Medzi nimi som si všimol aj mojich obľúbených nebeských pilotov – boli už však odkvitnutí. S pribúdajúcou nadmorskou výškou som začal vnímať okolie. Na obzore sa objavovali ďalšie a ďalšie pohoria, a výhľady na nich boli úchvatné.
Pomaly som sa dostal do zárezu pod vrcholom, kde bolo potrebné preliezť na druhú stranu. Aj napriek detailnému sledovaniu viacerých videí o výstupe na Wetterhorn bola realita úplne iná – cestu som si musel nájsť sám. Nad zárezom nasledovalo priame lezenie až na samotný vrchol. Prekvapil ma jeho plochý tvar, ktorý kontrastoval so strmými stenami po ktorých som práve vyliezol. Tiež ma zaskočil výrazný výškový rozdiel medzi Wetterhornom a Matterhornom. Hoci z doliny vyzerali rovnako vysoké, z vrcholu bol Matterhorn neporovnateľne menší. Tento rozdiel ešte zvýrazňoval Uncompahgre, ktorý sa hrdinsky týčil hneď za ním.
Po krátkom oddychu a rozhovore s ďalšími dvoma turistami, ktorých som stretol na vrchole, som sa vydal na spiatočnú cestu. Na oblohe sa síce začali objavovať prvé mraky, ale dážď sa nepredpokladal, takže som sa neponáhľal. Opatrne som zliezol do zárezu a odtiaľ sa spustil po skalách do sedla. Chodník zo sedla späť na parkovisko bol ako hračka – príjemný zostup, a po 7 hodinách a 1 100 metroch výškového rozdielu som bol opäť pri aute.
Tento výlet sa mi veľmi páčil, hoci poriadne preveril moje schopnosti. Zároveň mi pripomenul, aké dôležité je dôkladne si skontrolovať výstroj pred štartom.
