Štíty Šavano a Tabevaš
Štíty Šavano (Mount Shavano) a Tabevaš (Tabegauche Peak) sa nachádzajú v Pohorí Sawatch (Sawatch Range) v Skalnatých horách (Rocky Mountains) a dosahujú výšku 4,338 a 4,316 metrov. Štít Šavano je pomenovaný podľa náčelníka indiánskeho kmeňa Ute, ktorý obýval oblasti dnešnej Arizony, Koloráda, Nevady a Utahu. Tabevaš nesie meno klanu Uteov, takzvaných Ľudí zo slnečnej hory (neexistuje zhoda ako vysloviť ich pomenovanie: Tabevaš či Tabevač). Obidva štíty sa nachádzajú blízko seba a dajú sa zdolať jednou túrou.
Bolo krásne májové ráno. K horám som sa priviezol po prašnej ceste, z ktorej bol krásny pohľad na vrcholy. Aj napriek slnečnému počasiu bol vzduch svieži, takže som neľutoval, že som mal so sebou zimnú bundu. Štít Šavano je známy zaujímavým prírodným úkazom. Sneh, ktorý sa na jar neroztopí v kotlinách pod vrcholom vytvorí figúru v tvare anjela. Volajú ho Šavanov anjel a zostáva viditeľným niekedy aj do konca júna. Okrem zaujímavého pohľadu umožňuje sneh turistom ľahký zostup z vrcholu (šmykom). Uteovia si anjela vážili, lebo poskytoval vlahu pre ich polia v čase sucha. Bol som sklamaný, lebo pri mojej návšteve bol anjel už roztopený (zachovalo sa len jeho jedno krídlo).
Vyrazil som svižne na túru. Stúpal som tichým lesom k vrcholu a asi po hodine som sa dostal ku miestu, kde končia nohy anjela. Po snehu tu už nebolo ani stopy, a tak som pokračoval ku hranici lesa a tešil sa z rýchleho postupu. To sa však ihneď zmenilo, keď som stretol dvojicu turistov v pokročilom veku, ktorí prichádzali ku mne zhora. Začudovane som sa ich opýtal, či zdolali vrchol. Prekvapene odpovedali, že jasné.
Nad hranicou lesa som zbadal sedlo, ku ktorému ma viedol chodník. Nestúpal príliš príkro, ale aj tak som musel často oddychovať a zhlboka dýchať. Po troch hodinách šliapania som bol v sedle. Bolo posiate drobnými modrými kvietkami. Podobali sa nezábudkám, avšak nemali takmer žiadne stonky, čomu som sa nečudoval, lebo v sedle fúkal silný vietor. Išlo o nezábudky alpínske (Eritrichium nanum), ktoré rastú v nadmorských výškach nad 3,000m v Skalnatých horá a Alpách.
Zo sedla chodník prudko stúpal k vrcholu. Všimol som si pri ňom značku, ktorá upozorňovala, že vlastníkom vrcholu Šavano je dobrovoľnícke združenie milovníkov kolorádskych 14 tisícok. Vrchol odkúpili, aby ho zachránili pred banskými spoločnosťami, zlatokopmi a rôznymi špekulantmi, ktorí skupujú pozemky v horách v nádeji, že naďabia na nerastné suroviny, ktoré by mohli vyťažiť.
Keďže chodník nebol dobre upravený ani vyznačený, bol záverečný výstup namáhavý. Často som sa šmýkal, ale nakoniec som sa dostal na vrchol, kde som si chvíľu oddýchol a vychutnal pohľad na okolité hory. Okamžite som rozpoznal Tabevaš, môj ďalší cieľ. Z diaľky nevyzeral hrozivo, a tak som sa k nemu s nadšením vybral. Spustil som sa do sedla na druhej strane. Medzičasom sa však obloha zatiahla, začal opäť fúkať silný vietor a výrazne sa ochladilo. Rozmýšľal som, či by som sa nemal radšej vrátiť.
Chodník na vrchol Tabevašu nebol značený, a teda bolo treba liezť po skalách iba intuitívne. Moc sa mi do toho nechcelo, ale povedal som si, že to skúsim. Začal som pomaly postupovať po skalnatom úbočí. Napredoval som veľmi pomaly, kvôli únave a riedkemu vzduchu. Náročky som sa nepozeral na vrchol, ale iba tesne pred seba, aby ma neodrádzala vzdialenosť k cieľu. Po namáhavom lezení po skalách som dorazil na vrchol, kde boli ešte záveje snehu. Obloha sa opäť vyjasnila a za sebou som videl strmý svah Šavana. Musel som si dobre oddýchnuť, lebo jediná cesta naspäť viedla opäť cez jeho vrchol.
Po oddychu som sa spustil späť do sedla pod Tabevašom, kde na mňa doľahla veľká únava. Bezradne som sa pozeral na nekonečné stúpanie na vrchol Šavana. Nevedel som si predstaviť, ako zvládnem tento opätovný výstup. Vtedy ma napadlo, že by som mohol obísť vrchol po vrstovnici. Vedel som, že západný svah je veľmi strmý, takže to neprichádzalo do úvahy, ale čo tak skúsiť to z východnej strany. Očarený svojím nápadom som nadšene odbočil z chodníka a pustil sa úbočím popod vrchol. Najprv bol terén takmer rovný, a tak som mohol rýchlo postupovať. Pomaly sa však začali objavovať na úbočí balvany, po ktorých som spočiatku rezko poskakoval. Všimol som si však, že čím som bol ďalej od turistického chodníka, tým sa ich nestabilita zvyšovala. Často sa mi posúvali pod nohami, a tak som musel zvýšiť pozornosť. Sklon úbočia sa tiež začal rapídne zvyšovať. Pridržiaval som sa nezriedka rukami, aby som sa nezošmykol. Môj jedinečný nápad už nevyzeral tak geniálne a napadlo ma, či by som sa nemal radšej vrátiť na turistický chodník. Avšak pri predstave stúpania na vrchol som sa rozhodol postupovať podľa svojho plánu. Zrazu však všetky balvany zmizli a predo mnou sa objavil hladký žľab široký asi dva metre, ktorý prudko klesal dolu do údolia. Aby som mohol dokončiť svoju skratku, musel som sa dostať na jeho druhú stranu. V opačnom prípade mi neostávalo nič iné iba návrat späť do sedla pod Tabevašom. Nabral som teda odvahu a spustil som sa do žľabu a pomaly sa presúval na jeho druhú stranu. Dával som veľký pozor, aby som sa nepošmykol. Po napínavom presune som sa prepracoval na druhú stranu, odtiaľ som sa už rýchlo dostal do nezábudkového sedla na druhej strane Šavana.
Pod sedlom som stretol ovcu hruborohú (Ovis canadensis). Ide o veľmi plachý a vzácny druh ovce, ktorá je prirodzeným obyvateľom Skalnatých hôr. Jej počet zdecimovali európski prisťahovalci lovom, ale aj chorobami, ktoré sa na nich rozšírili z dobytka, ktorý zo sebou priniesli. Dnes súťaží o potravu s horskými kozami, ktoré som stretol na Masívnej hore. Ovca má na hlave nápadné zakrútené roky, ktoré môžu vážiť aj 14 kilogramov. Toto stretnutiem ma potešilo, hoci ovcu som zjavne nezaujal, lebo rýchlo utekala po stráni do bezpečia.
Zostup do údolia prebehol v poriadku. Moja skratka popod vrchol Šavana sa síce podarila, ale vystavil som sa zbytočne nebezpečenstvu, a preto odporúčam v horách neopúšťať turistické chodníky. Zdolanie oboch štítov mi trvalo 10 hodín.
