Na druhý deň sme vytriezveli a tak nabalení s veľkými kuframi späť do NYC a reality. “Couchsurfer”, ktorý nezdvíhal sa zobudil, a tak sme mali aspoň noclah na pár dní. Popritom najväčšie horúčavy dekády a my sa vrháme do hľadania apartmánu a práce. 100 krát odmietnutie, nedôvera v študentov z východnej Európy, až nakoniec ideme zničení do baru - pivo, pustíme jukebox, dáme sa v odlahlej časti Queensu do reči s barmankou a zrazu máme kontakt na jej šéfa, ktorý práve zrekonštruoval apartmán a ponúka ho na prenájom a pravdepodobne to bude aj v našej cenovej hladine. Super! Dohodneme stretnutie, príde na motorke, spíšeme zmluvu na zdrap papiera a máme strechu nad hlavou. A teraz už len tá práca.
Každý večer hľadáme na Craigliste, spisujeme adresy a časy pohovorov, a s vytlačenými životopismi ráno vyrážame. Stretávame ľudí s rôznymi príbehmi. Ako vo filmoch. Mladí prichádzajú z odlahlejších častí USA za snom - chcú byť herci, modelky, založiť si startup a niekde musia začať. A tak v konkurencii na umývača riadov samozrejme vyhrávajú nad nami, lebo predsa len majú lepšiu angličtinu. Takže ďalšie odmietnutia. Postupne meníme stratégiu a z Manhattanu sa zameriavame na časti Brooklyn a Queens.
Po zlom mesiaci a už takmer bez peňazí dostanem svoje prvé "áno" najskôr zo supermarketu v poľskej štvrti Greenpoint v Brooklyne a potom z dominikánskej reštiky v Queense. Neskutočne štastný beriem oba a začína "jízda" a moja najdôležitejšia pracovná skúsenosť v živote.
V supermarkete pracujem v Deli a krájam salámy, šunky, prosciutto, syry, pripravujem grilované kurence a sendviče pre robošov. Nový svet pre mňa. Učím sa názvy, konverzovať, ľahké small talky so staršími dámami zo susedstva. Po pár týždňoch viem presne čo nakupujú v sobotu doobeda a spoznávame sa.
Dominikánska reštika Gabanna v Corone. Chudobná štvrť a toto má byť prvá lepšia reštika so super šefkuchárom a poriadnymi divokými parties. A my sme tím, ktorý ju má pomôcť otvoriť. Týždeň pred veľkým otvorením začíname spoznávať jedlá, drinky, svoje úlohy, fungovanie. Učí nás to energický Dominikánec, ktorý má za sebou už veľa uspešných podnikov po NYC. Je prísny, driluje nás, znova a znova, ale hlavne vie urobiť dobrú atmosféru a každý cíti tu emóciu a tešíme sa na opening a plno hostí. Ja som obyčajný "busser", čiže dolievam čistú vodu a odnášam špinavé taniere, ale správa sa ku všetkým s rovnakým rešpektom a aj keď o jedle by som nemal s hosťami hovoriť, tak ho musím poznať. A potom otváracia noc a ja s veľkými táckami s jedlom medzi hispáncami do rána. A potom každú noc.
2 mesiace, priemerne 18 hodín práce na nohách denne, 3 hodiny v metre, ale aj tak som bol každé ráno vďačný za tu šancu, čo som dostal a že bolo na nájom a môžem zažiť veľkomesto, o ktorom som vždy sníval.
Som rád, že sa ku mne pridala kamarátka Silvia a že sme to spoločne dali. A že sme našli parťákov, ktorí do toho šli s nami, zdieľali byt a aj keď nie každý mal to štastie, že našiel prácu, tak sme to spoločne nejak zvládli a podržali sa.
Toto jedno leto v 2010 mi zmenilo život a trvalo ma poznačilo. Po tom ako som videl a počul príbehy mojich kolegov z Mexika, ktorí od 15 tvrdo makajú, snívajú, že raz si našetria nejaké peniaze alebo dostanú pôžičku a pôjdu na výšku, a začnú "normálny život" mi všetky moje "problémy" prišli ako malicherné. V podstate aj to, že mesiac sme behali splašení po NYC bez práce bolo malicherné. Lebo doma čaká usporiadaná rodina, škola, práca, kamoši, jednoduchý život. A to všetko som si začal viac vážiť, chrániť, uživať si a snažiť sa niečo málo vrátiť naspäť.
Pred 4 rokmi by sa mi ani len nesnívalo, že budeme mať Regal Burger. V NYC to bola vlastne moja prvá skúsenosť s gastro biznisom.
Rozmýšlal som, čo je to najviac čo som si odniesol z práce a krátkeho života v NYC a je to asi rešpekt. Rešpekt voči individualitám, férovosť, nesúdenie, ďalšie šance a pomoc, keď máš možnosť pomôcť. Alebo aj povedať "nie" a nedusiť to v sebe. Riešiť problémy s chladnou hlavou. A menej ega. Aj keď to môže pri US vyznieť smiešne, ale ego, nadradenosť a závisť cítim skôr tu ako tam.
Neviem ani presne prečo som sa tu rozpísal. Túto moju NYC story som hovoril veľmi veľa krát za posledné roky. A bola to moja najintenzívnejšia skúsenosť za taký krátky čas určite. A rád si ju pripominám, keď sú horšie časy alebo je to zložitejšie. Aj keď sú lepšie, že za ne vďačím určite aj tomuto úletu pred pár rokmi. Tak teraz to mám aspoň pokope na jednom mieste.
A ak bolo čítanie pre vás strata času, tak aspoň viete, že mi môžete napísať, keď pôjdete do NYC a rád niečo odporučím.
