Jej sestra dvojička mala menej šťastia ako ona, prežila spoločné narodeniny len o pár dní.
Tatove remeslo farbiara v Siene dobre vynášalo, a tak jeho početná rodina nemusela žiť v biede. V pokoji však nie.
V severnom a strednom Taliansku zúrili nekonečné vojny znepriatelených talianskych mestských liliputánskych mini štátikov o moc.
Akoby to nestačilo, mlátili sa medzi sebou európska kráľovská a cisárska svetská moc s pápežskou cirkevnou.
Francúzskemu kráľovi sa na čas podarilo omotať si okolo prsta pápeža, ktorý utiekol pred talianskymi nepokojmi do Avignonu.
Keď mala dvanásť rokov, spáchala v stredoveku neslýchanú vec. Odmietla poslúchnuť rodičov a vydať sa.
Najmä mama sa s tým nevedela zmieriť a veľmi často sa kvôli tomu obe temperamentne ohnivo hádali.
Zachránila ju biela holubica. Tatovi sa zdalo, že sa jej vznáša nad hlavou. Rozhodol, že ju nechajú na pokoji.
A možno to boli osýpky. Zostali jej na tvári jazvy. Katka sa s úľavou utiahla do svojej izby. Živila sa len vodou a liečivými bylinkami, celé dni sa modlila alebo mlčala.
Spala len veľmi málo a na poriadne tvrdej posteli.
Trikrát denne sa bičovala. V jej dobe sa verilo, že tým môže vykonávať pokánie, zmenšovať hriechy iných.
Ako šestnásťročná sa vzbúrila druhýkrát.
Napriek vôli rodičov vstúpila do terciánskeho rádu dominikánov. Žila tak prísne asketicky, až to ohrozovalo jej zdravie. Medzi ľudí ju vrátilo ďalšie z jej videní.
Začala obetavo pomáhať chorým a chudobným.
Ako devätnásťročná sa učí čítať, aby mohla študovať bibliu.
O rok neskôr začína posielať listy vysoko postaveným cirkevným hodnostárom, kláštorom a panovníkom.
Pretože nevedela písať, diktovala ich pisárom. Vraj dokázala diktovať až tri listy naraz. Zanechala nám ich 381.
Vyjadruje v nich udivujúce a netradičné názory na rôzne náboženské otázky. Jasné, našlo sa dosť takých, čo im tým zdvihla mandle.
Ako dvadsaťsedemročná sa musí obhajovať pred generálnym zasadnutím rádu vo Florencii, že nie je kacírka. Mala šťastie, uverili jej.
Putuje po severnom a strednom Taliansku a vyzýva ľudí, aby žili v láske.
Ochorie pri ošetrovaní chorých. Pracuje ďalej, neoddychuje.
Ako tridsaťjedenročná zakladá nový ženský kláštor v darovanej pevnosti Belcano.
Presvedčí francúzskeho pápeža Gregora XI., aby po 72 rokoch presťahoval sídlo cirkvi z pôžitkárskeho Avignonu späť do asketického Ríma. Škandalózny morálno náboženský rozkol sa jej však nepodarí ukončiť.
Nový pápež Urban VI. je neobľúbený. Má arogantnú, násilnícku a zlostnú povahu. Keď kardinálom zakáže život v luxuse a bohatnúť na obchodovaní s odpustkami za hriešno zhýralý život a Katarína ich nazve "diablami v ľudskej podobe", utečú späť do Avignonu a zvolia si za pápeža Klementa VII.
Na výzvu Urbana VI. sa presťahuje do Ríma podporovať ho. Jej horlivé listy sršia vrúcnou vierou a osobnou charizmou, ale aj naivnosťou a sentimentálnosťou, čo sa týka sociálnych otázok a cirkevnej politiky.
Posledné roky sa živí len eucharistou. Je zoslabnutá a trpí bolesťami. Zomiera tridsaťtriročná ako Ježiš, na omši v chráme svätého Petra v Ríme v roku 1380.
Za svätú ju pápež vyhlásil v roku 1461, Taliansko za svoju patrónku a mesto Rím za svoju druhú patrónku v roku 1939. Patrónkou Európy je od roku 1999.
Podarilo sa jej nemožné. Ako svätú Katarínu Sienskú, mystičku a učiteľku cirkvi, ju uctievajú náboženstvá, v minulosti neúprosne nepriateľské. V cirkvi katolíckej a evanjelickej jej zasvätili 29. apríl, deň jej smrti. V anglikánskej ich s chuťou predbehli a spomínajú na ňu o dvadsať dní skôr.
