Filitosu v údolí rieky Taravo osídlili ľudia pred sedemtisíc rokmi v neolite a opustili ju až na začiatku doby bronzovej.
Vedie k nej úzka kľukatá cesta okolo rozstrieľaných alebo premaľovaných tabúľ s francúzskymi názvami mestečiek. Korzický názov, uvedený pod francúzskym, je neporušený.
Veru, Korzičania sú povestní svojou hrdou neskrotnosťou. Vraj keď starý Riman vyfasoval ako vojnovú korisť korzického otroka, išiel sa rovno obesiť. Ten totiž poslúchať nechcel a nechcel.
Filitosa sladko spala zopár tisícročí, až kým v roku 1946 novému majiteľovi Charlesovi – Antoinovi Cesari nezačalo vŕtať v hlave, aké staré asi môžu byť tie obrovitánske šutre ukryté medzi staručkými stromami na jeho pozemku.
Archeologický prieskum, financovaný z vlastných prostriedkov, začal v roku 1954. Nájdená keramika so vzorom mušlí prezradila, že prvé menhiry postavili pred 5 300 rokmi.
Tie dvoj a trojmetrové pribudli do ich družiny až o dvetisíc rokov neskôr. Nikto mu však neveril.
Márne bombardoval Paríž s informáciami a žiadosťami o dotácie. Odpovedalo mu ľahostajné ticho. Maman Francia nemala záujem zviditeľňovať enfant terrible Korziku vo svete.
Karolko aj Tonko sa zaťal. Aby mohol pokračovať vo vykopávkach, založil posledný majetok rodiny.
Zlom nastal a chýry do sveta sa rozleteli v roku 1977 po návšteve prvej dámy Francúzska, madame Anne-Aymone Giscard d'Estaing spolu s veľkou suitou politikov a osobností.
Korzika konečne začala dostávať zelenú aspoň pre turizmus.
Archeológovia podľa dokonalosti opracovania menhirov rozdelili osídlenie na päť skupín. Najdokonalejšia je tá posledná.
Jej menhiry, zobrazujúce bojovníkov, sú svetovou raritou. Po prvý raz na nich vidíme ľudskú tvár, postavu a zbrane (dlhé meče a dýky).
Hmm, napadne mi, že museli žiť v poriadne horúcej a konfliktnej dobe, keď nemali chuť sa trápiť so selankovými sochami mierumilovných pastierov alebo roľníkov.
Pri vchode do areálu za malým múzeom leží obrovský sarkofág s dierami ako ementál pri nohách. Staviam sa na špičky nôh a zvedavo doň nakúkam. To je pre obra ? Veď ľudia tej doby boli menší. Alebo pre viac ľudí ?
Na pozemku, na ktorom sa za plotom pasie dobytok, kone a somáre, stojí uprostred malý kopček plný obrovských skál.
Dolu pod ním v tieni stromov sa kľukatí a zurčí riečka Barcajolo.
Nie, nie sú to len skaly.
Skrývajú oppidum „Turrichju“, hradby, okrúhlu posvätnú miestnosť, dedinku a plošinu s menhirmi.
Dotýkam ich múrov a počúvam ich šepot.
Aké sú len maličké tie schodíky a oválne a štvorcové obytné miestnosti !
Dolu na blízkej planine pri obrovských korkových duboch a poskrúcaných dvetisícročných olivovníkoch hliadkuje kruh piatich bojovníkov.
A z boku ich istí dinosaurus. Jeden balvan akoby mu z oka vypadol.
