Byť učiteľom v osemnástom storočí na vidieku v Nórsku znamená mať nielen dobré nervy, ale aj kondičku veveričky.
Deti nechodia za ním, ale on za nimi.
Musí sa štverať hore kopcami, brodiť riekami, od statku k statku.
Rodičia povolia učenie len v zime, keď nepotrebujú pomocníkov na poli a pasienkoch.
Hlavným predmetom je recitovanie úryvkov z biblie spamäti, nutný predpoklad na získanie povolenia ísť na birmovku.
Človek bez birmovky je totálny outsider. Vtedajšia spoločnosť ho striktne zo svojho kruhu vylúči.
V devätnástom storočí sa garde zmení. Deti začnú chodiť za učiteľom. Bohatší osadníci mu postavia školu so skromnou maličkou izbičkou. Posteľ, polička, kachle, stolík a skriňa.
Čoraz viac si uvedomujú, že obchodovanie bez písania, čítania a počítania je ekonomická samovražda. Inak ich o celoročné výsledky tvrdej driny okradne hocijaký gramotný odkundes.
Má to nevýhodu. Deti, ktoré bývajú priďaleko, prestanú chodiť do školy.
Tie, ktoré si školu obľúbila, chodia do nej vyčerpané dlhými pochodmi a zaspávajú v lavici od únavy.
Sedím v tej úplne zadnej, somárskej na ľavej strane a zvedavo si prezerám triedu v Maihaugene, kultúrno - historickom múzeu pod voľným nebom.
Chlapci nesedia medzi nami, ale škeria sa na nás z rady napravo.
V triede je vekový miš maš. Neposedný šesťročný drobizg, aj pubertou plieskaní tínedžeri.
Vyučovanie je únavné, od rána do večera.
Na čiernu bridlicovú tabuľku, spolu s plavovlasou pani učiteľkou Monikou v nórskom kroji, so šatkou z rodného východného Slovenska, študujúcou v Oslo, sa učím písať nórske hlásky, ktoré my nemáme.
Pletenička "æ" je naše hviezdoslavovské "ä". Bjerkebæk, dom Sigrid Undsetovej.
Ø, opásané šerpou krížom cez pupok ako kráľovná krásy, vyslovujeme ako nemecké "ö". Bjørnstjerne Bjørnson, spisovateľ, bojujúci za národnostné práva Slovákov.
Dlhé "ó" si zabudlo dĺžeň v lese a píše sa s kráľovskou korunkou na makovičke ako „å“ alebo ako zdvojené „aa“. Håkon Håkonsson, kráľ Vikingov.
„Milé deti, kto nám ukáže na mape, kde je Nórsko ? Ale opatrne, jeden návštevník z Kolumbie, keď ho konečne našiel, spravil od radosti do nej trstenicou dieru !“
Opatrne ju berieme do ruky a na storočnej babičke mape ukazujeme zubatú nórsku halušku.
„Výborne ! A kde je Slovensko ?“
„Áno, tuto niekde. Kolumbijčania to mali ťažšie. Svoju krajinu na mape Európy nijako nevedeli nájsť“.
Zízanie do blba počas vyučovania ? Nie, nie, aj zízaním sa musíme učiť. Steny sú plné obrázkov zvierat, rastlín a písmeniek abecedy.
A zazvoní zvonec a vyučovaniu je koniec.
Všetci vyskočíme a so smiechom naraz zborovo zdravíme:
„Tussen takk, dame lærerin !"
"Ďakujeme pekne, pani učiteľka !“
