Do Gibraltaru Valencie, kastílskej Peñíscoly na pobreží Costa del Azahar sa každé leto zlietajú kŕdle dychtivých vyznavačov slnka a tepla.
Už pred 2 700 rokmi ju objavili Feničania z Týru, obchodujúci s domácimi iberskými kmeňmi.
Vystriedali ich Gréci, Kartáginci, Rimania, Byzantínci a Arabi.
Významnú grécku kolóniu Chersonesos (po grécky polostrov), ponúkajúcu keramiku, látky a zbrane výmenou za domáce víno a olivový olej spomína v šiestom storočí pred n. l. najvýznamnejší staroveký historik a geograf Hekataios z Milétu, v prvom storočí pred n. l. antický filozof a geograf Strabón a v štvrtom storočí n. l. rímsky básnik Rufus Festus Avienus.
Legendárnemu berberovi, jednookému Tarikovi ibn Ziyadovi (arabsky طارق بن زياد), dobyvateľovi Vizigótskej ríše neodolá 7 rokov po jej páde v roku 718 a moslimskou zostáva na 515 rokov.
V roku 1122 sa v nej narodil Mohamed ibn abd Allab ibn Sad ibn Mardanis († 1172), vládca južnej časti polostrova Al-Andalus, kresťanmi prezývaný Kráľ Vlk.
Druhý významný rodák, vzdelaný Ali Albata (1198 – 1222), viedol vyjednávania s kráľom Jakubom Prvým Aragónskym.
Arabskí cestovatelia spomínajú na preľudnenú Banáskulu / Baniskulu s nedobytným hradom ako na hlavný prístav otrokárskej pirátskej flotily, pustošiacej a vyľudňujúcej Aragónske kráľovstvo.
Jej kruté vyčíňanie zastavili Chudobní rytieri Krista a Šalamúnovho chrámu - templárski rytieri v roku 1233.
Na 67 metrové bralo nad zálivom s poloblúkovou sýto zlatožltou plážou na troskách alzacaru s mohutnými, ako had poskrúcanými hradbami a tajnou únikovou chodbou až dolu k moru, trpezlivo lepili od roku 1294 do roku 1307 strohý, biely, románsko cisterciánsky hrad.
Od hradnej brány vedú cestičky do záhrady so studňou a stajne s kamennými nádržami na vodu.
Štvorcové nádvorie Zbraní so sálou Veliteľov má strohú fasádu opečiatkovanú znakmi templárskych veľmajstrov Bérengera de Cardona a Arnaulda de Banyuls.
Čelnú stenu sály zdobí len vlajka Pedra Martíneza de Luny, kardinála a antipápeža Benedikta XIII. z čias najznámejšej a najdlhšej západnej schizmy (1378 – 1423).
Pod sálou Veliteľov je pochmúrna malá mučiareň a pivnica s expozíciou, venovanou templárom.
Pedro pochádzal z aragónskej šľachtickej rodiny.
Svoj čas vyhnanstva trávil v kaplnke a knižnici vo veži s výhľadom na more.
Štúdium civilného a cirkevného práva musel na čas prerušiť kvôli rodinou požadovanej vojenskej povinnosti.
Po jej skončení sa vrátil na univerzitu v Montpellier a ukončil ju ako profesor cirkevného práva. Napísal množstvo právnických diel a príručky o teológii a askéze.
Za pápeža ho zvolili v Avignone, presadzujúcom poslušnosť nie moci cirkevnej, ale svetskej v roku 1394 ako protestné zrkadlo neobľúbenému a nevzdelanému rímskemu Bonifácovi IX., uznávaného Nemeckom, Anglickom, Uhorskom, Poľskom a väčšinou Talianska.
Pedra uznalo kráľovstvo francúzske, škótske, sicílske, kastílske, aragónske, navarske a portugalské.
Prežil Bonifáca IX., aj Inocenta VII.
Koncil v Pise sa v roku 1409 snaží demoralizujúce dvojvládie ukončiť výzvou obom na dobrovoľné odstúpenie a za nového pápeža zvolí Alexandra V.
Lenže tí dvaja, dodržiavajúc cirkevné pravidlo o sviatostiach, podľa ktorého ich funkciu môže ukončiť len smrť, neposlúchnu a Európa má unikát, troch pápežov.
Koncil v Kostnici v rokoch 1414 - 1418 patovú situáciu rieši ráznejšie. Zakáže reformné učenie oxfordského Jána Wycliffa a upáli Jána Husa.
Vyhlási, že má právo diktovať pápežom. Vyzve všetkých troch na abdikáciu. Gregor XII. poslúchne. Ján XXIII. sa snaží utiecť, no vojaci Žigmunda Luxemburského ho chytia a šupnú do basy.
Pedro s rozhodnutím tiež nesúhlasí. V roku 1417 ho exkomunikujú z cirkvi. Utečie do Peníscoly a tam o šesť rokov zomiera.
V roku 1960 si horné vežičky hradu dostavali a pre Cida požičali filmári.
