Keď som sa učila na zemepise merá riek, Guadalquivir patrila medzi moje obľúbené. Tak krkolomne sa vyslovovala a tak tajomne mi znela !
Starí Gréci ju volali Tartesso, Rimania Baetis, Arabi الوادي الكبير, al-wadi al-Kabir, Veľká rieka. Posledným názvom žblnká dodnes.
V pavučine dejín sa stratila najbohatšia ríša tých čias, záhadný predrománsky národ, pomenovaný podľa rieky a vraj často spomínaný v biblii ako Taršíš.
Marcus Velleius Paterculus nám odkazuje, že ríšu Tartessos založili osemdesiat rokov po dobytí Tróje, v dvanástom alebo jedenástom storočí pred n.l..
Obchodovala s Feničanmi aj Grékmi a zanikla po sedemstoročí, po dobytí Kartágom v púnskych vojnách.
Herodotos pred dvetisícpäťsto, Strabón pred dvetisícsto, Plinius starší pred tisícdeväťsto a Avienus pred tisícšesťsto rokmi prezrádzajú, že Tartessovia obrábali pôdu, chovali dobytok a zbohatli zo strieborných baní.
Úspešný obchodný prístav I-Spal založili pred dvetisícdeväťsto rokmi na brehoch rieky v mieste, kde sú plavby schopné už aj veľké lode.
Pád ríše mu neublíži, naopak, Kartágo ho obchodnícky skvelo prifarbí. Zničí ho Publius Cornelius Scipio Africký, rímsky politik, vojvodca a víťaz nad vojenským géniom Hannibalom v druhej púnskej vojne pred dvetisícdvesto rokmi.
Zmenia mu pravopis na Hispalis a po obnove vyrastie na najvýznamnejšie obchodné sídlo provincie. Gaius Julius Caesar, kvestor Hispanie Baetica, ho objíme hradbami.
Počas sťahovania národov cez ne prelezú a celé ho vyplienia Vandali v roku 426 a Svébovia v roku 441. Vizigóti ich o pätnásť rokov porazia pri rieke Órbigo a vrátia mu názov Spali.
V roku 554 v ňom porazí kráľa Agila I. protivník z radov šľachty Athanagild. Pozve si na pomoc byzantského cisára Justiniána I.. Východorímskej ríši sa územie tak zapáči, že zostane na „priateľskej“ návšteve vyše sedemdesiat rokov.
Kráľ Léovigild ho daruje synovi Hermenegildovi v roku 580. V deň svadby ho snúbenica Ingunda, trinásťročná dcéra franského kráľa Austrázie Sigiberta I. a Brunhildy presvedčí, aby prestúpil na katolicizmus.
Kráľovná Goiswintha, fanatická vyznavačka arianizmu, zúri. Už pred rokom sa snažila nevestu a vnučku v jednom presvedčiť. Keď odmietla, povláčila ju po zemi za vlasy a do krvi dokopala.
Vypukne krvavá, nábožensko - občianska vojna, ktorá oslabí kráľovstvo viac, ako nájazdy cudzincov.
Podľa jedných ju vyvolá kráľovná, podľa druhých syn, ktorý sa dal v Seville korunovať za kráľa, začal raziť vlastné mince a pozval si opäť na pomoc Byzantíncov.
Kráľovnú s malým synom pošlú cisárovi Tibériovi II. do Konštantínopola. Ona pri Kartágu zomiera a povolením návratu syna byzantský cisár Maurikios celé roky brnká rodine na nervy i pokladnicu.
V roku 582 mesto obkľúči tato, nechá ho dva roky o hlade a dokonca aj smäde, keď prehradí rieku. Syn utečie do Córdoby, no keď padne aj ona, vzdá sa bratovi Reccaredovi.
Tato ho objíme, no podľa národných tradícií aj najviac poníži. Nesmie už nosiť kráľovské šaty. Pošle ho do vyhnanstva vo Valencii, no kráľovnej to nestačí.
Skončí v tarragonskej temnici a po odmietnutí poslednej šance na zmenu viery, mu na otcov rozkaz v roku 585 odseknú hlavu.
Zaujímavým dejinným paradoxom je, že celé to vražedné besnenie bolo zbytočné. Už o tri roky brat Reccared I. prijme z politických dôvodov katolicizmus tiež.
Na tisíce výročie smrti, na žiadosť kráľa Filipa II. vyhlási pápež Sixtus V. Hermenegilda za svätého. No Hispánci ho nemajú veľmi v obľube.
Súčasníci mu nevedeli odpustiť vzburu proti otcovi a najmä národnú zradu - pozvanie Byzantíncov bojovať pri vlastným a zničenie krajiny.
