Posledná omejadská princezná a významná moslimská poetka Wallada bint al-Mustakfi, arabsky ولادة بنت المستكفي sa narodí v roku 994 ako prekrásna dcéra Mohameda III., posledného kalifa z Córdoby a kresťanskej otrokyne Amin´am.
Detstvo a mladosť prežíva v politických intrigách a občianskej vojne, pochovávajúcej Córdobsky kalifát. Otec si ukradne trón v roku 1024 vraždou kalifa Abd ar-Rahmána V. Politickí protivníci mu to spočítajú likvidáciou syna Mansúra al-Muzzu a po dvoch rokoch si v Uclés podajú aj jeho.
Nová emirka Wallada začne písať prvé stránky nezávislého kráľovstva taifas. Ponúkne palác vzdelávaniu dievčat a žien bez rozdielu pôvodu, z rodín šľachticov, chudobných, ba aj otrokyniam. Hlavnými vyučovacími predmetmi sú Poézia a Umenie lásky.
V roku 1027 otvorí Majaliss al Adab, prvý literárny salón v meste. Stretávajú sa v ňom intelektuáli, filozofi a umelci. Vyhlasuje súťaže poézie a ako jediná žena sa ich zúčastňuje.
Na svoju dobu city vyjadruje otvorene a odvážne:
Cuando caiga la tarde, espera mi visita,
pues veo que la noche es
quien mejor encubre los secretos;
siento un amor por ti,
que si los astros lo sintiesen
no brillaría el sol,
ni la luna saldría y las estrellas
no emprenderían su viaje nocturno.
Keď sa zvečerieva, čakám návštevu,
veď viem, že noc je
tá najlepšia skrýša tajomstiev
cítim lásku k tebe
ba aj hviezdy to cítia
slnko nesvieti
ani mesiac nevyšiel a hviezdy
sa nevydali na svoje nočné putovanie.
Častým návštevníkom je jej zbožňovateľ, slávny filozof, literát, psychológ, historik, právnik a teológ Abū Mohamed Alī ibn Ahmad ibn Saīd ibn Ḥazm, arabsky أبو محمد علي بن احمد بن سعيد بن حزم n(994 - 1065).
Hlásateľ myšlienok perzskej školy Záhirí a autor štyristo diel o logike, etike, dejinách, práve a teológii nie je len teoretický suchár. Zaľúbené verše Sobre el collar de la paloma, Na náhrdelníku holubice prezrádzajú, že neuteká ani pred láskou.
Obdivovatelia krásy, inteligencie, vzdelania a hrdosti ležia Wallade pri nohách. Sú vo vytržení z jej plavých vlasov, modrých očí, svetlej pleti a provokatívnych, priesvitných, zlatom vyšívaných šiat s ľúbostnými básňami, ako z háremu v Bagdade. Na verejnosť chodí s odhalenou tvárou, bez hidžábu.
Strieda milencov. Fundamentalistickí mulahovia na čele so slávnym Averoem ju idú roztrhať v zuboch a na každom kroku kritizujú jej zvrátené správanie.
Vášnivo sa zaľúbi do Abu al-Waleed Ahmad ibn Zajdúna al-Makhzumiho, أبو الوليد أحمد بن زيدون المخزومي (Córdoba 1003 – Sevilla 1071) básnika, obľúbeného v Córdobe a Seville, muža s veľkým politickým vplyvom, šľachtica zo starobylej dynastie Bani Makhzum, jednej z najstarších v Al-Andalus. Dedko Mohamed Al-Quaïssi vykonával funkciu kadiho (sudcu) a šéfa civilnej gardy mesta, tato bol slávny teológ.
On jej lásku opätuje, no je stúpencom konkurenčnej politickej dynastie Banu Jawhar, a tak sa schádzajú potajomky.
Z dodnes zachovaných deviatich básní je osem venovaných jemu. Päť ho štipľavo satiricky kritizuje, okrem iného aj pre mužských milencov. Tri nostalgicky smútia za príliš rýchlo skončenou láskou a túžia byť opäť s ním.
Žiarlivo zúria, plačú hlbokým sklamaním a vyčítajú mu neveru. Podľa jedných s čiernou otrokyňou, ktorú kúpila Wallada a darovala jej vzdelanie, podľa druhých s otrokom, čiernym ako eben. Tretia verzia tvrdí, že nevera s čiernym otrokom a otrokyňou bol v islamskej literatúre tých čias častý námet a neodolala mu ani Wallada, a teda neopisovala svoje pocity:
Sabes que soy la luna de los cielos
mas, para mi desgracia, has preferido a un oscuro planeta.
Vieš, že som mesiac na oblohe
ale, na moje zahanbenie, máš radšej tmavšiu planétu.
Ibn Zajdún odpovedá, že slobodu a nezávislosť si cení zo všetkého najviac. Už ju nikdy neuvidí.
Wallada sa vrhne do náručia jeho najväčšieho politického protivníka, vezíra ibn Abdúsa. Je do nej šialene zaľúbený a na ibn Zajdúna nevysloviteľne žiarli. Zhabe mu majetok a vyhlási na neho zatykač.
Zaberie to. Wallada sa k nemu presťahuje do paláca, no nikdy sa za neho nevydá. On stojí pri jej boku a ochraňuje ju pred politickými protivníkmi až do svojej smrti.
Ibn Zajdún utečie do Sevilly a hľadá ochranu u Abbada II. a jeho syna al-Mu'tamida. V exile píše verše o nenávratne stratenej láske a mladosti a nostalgicky spomína na rodnú Córdobu:
„Boh zoslal dážď nad opustené príbytky tých, ktorých milujeme. Utkal nad nimi pruhované, mnohofarebné rúcho z kvetov a nad nimi žiari jeden v tvare hviezdy.
Koľko dievčat ako obrázok priťahuje svojimi rúchami, ako tie kvety, keď život bol čerstvý a čas k našim službám ...
Aké šťastné boli tie dni, ktoré skončili; dni potešenia, keď sme žili s tými, ktorých vlasy voľne splývali na chrbát a biele ramená ...“
Wallada zomiera takmer storočná 26. júna 1091.
Jedna z jej najtalentovanejších žiačok, Mujo bint al –Tajjani, dcéra chudobného predavača fíg sa po jej smrti svojsky poďakuje za vzdelanie a šancu žiť na dvore. Začne písať o svojej učiteľke kruto satirické a zlomyseľne výsmešné pamflety.
Zakomplexovane si uvedomuje, že kvalitu originálu nikdy nedosiahne ?
Žiarlila na jej krásu a úspechy u mužov ?
Ako jej Wallada ublížila ?
Matilde Cabello sa pokúsi po tisíc rokoch o jej rehabilitáciu životopisom Wallada, La última luna (2005).
Foto: Córdoba
