Stometrový pahorok Cerro del Bú na pravom brehu meandrovo sa hadiacej rieky Tajo padol do oka keltským Iberom už v dobe bronzovej. Osade sa darilo, našli v nej bronzové, strieborné a zlaté predmety.
V roku 192 pred n.l. obsadí strategické miesto prétor Marcus Fulvius Nobilior. Malú opevnenú osadu Toletum po prvý raz písomne spomína Titus Livius.
Od roku 400 do 702 je miestom konania kresťanských koncilov, jedenástich generálnych a siedmich provinčných. Ten prvý odsúdi učenie Priscilliana, biskupa z Ávily (okolo roku 340 - 385). Káže žiť asketicky, zriecť sa manželstva, svetskej slávy a konať dobré skutky.
Vychádza z perzského manichejského gnosticizmu, verí v reinkarnáciu, vysoko oceňuje prorokovanie, hlása dualizmus (sily dobra a svetla stvorili dušu, sily zla a tmy telo), modalizmus (Otec, Syn a Duch svätý sú tri spôsoby prejavu jedného boha, nie tri božské osoby) a fatalizmus (hviezdy určujú osud duše).
Uzurpátor Západorímskej ríše, Magnus Maximus, ho dá upáliť ako historicky prvého heretika.
Od roku 531 patrí Vizigótom. Na dvore kráľa Athanagilda a Goiswinthy (555 – 567), preslávenom svojou nádherou, sa narodia dve princezné.
Obe vydajú za franských merovejovských kráľov. Mladšiu Brunhildu za kráľa Austrázie Sigiberta I. a staršiu Galswinthu za kráľa Neustrie Chilpericha I.
Tá, chúďa, nedopadne dobre. Nemá chuť akceptovať na dvore kopu prostitútok a po roku pohrozí, že sa vráti domov. Aj s venom. Ich šéfka, bývalá slúžka Fredegund ju dá zahrdúsiť a dokope kráľa, aby si vzal konečne za ženu ju. Keď porodí následníka trónu, bleskovo odkrágľuje aj jeho a konečne vládne sama.
V roku 569 je kráľom Léovigildom povýšené na hlavné mesto ríše. Razí mince, vydá tristodvadsaťštyri zákonov a tradičné kožušiny bojovníkov vymení za purpurový plášť rímskych a byzantských cisárov. Zomiera v Tolede.
Tri roky po krvavej nábožensko - občianskej vojne a otcopoprave brata Herménégilda sa jeho syn Reccared I. v roku 589 na na treťom toledskom koncile zrieka tradičného národného arianizmu, učenia alexandrijského kňaza Areia (260 – 336) tvrdiaceho, že Ježiš Kristus a Duch Svätý sú bytosti stvorené Bohom, jemu podriadené a teda nemajú božský pôvod a prijme kresťanstvo.
Je to vážne politické rozhodnutie. U ariánov je biskup podriadený kráľovi, teraz sa garde zmení. Čelí vzburám šľachty, no ak nechce zostať v izolácii, nemá na výber. Všetky susedné ríše kresťanstvo už prijali. Chce splniť otcov sen, vybudovať jednotnú silnú ríšu. Vládne o dva roky menej a zomiera v Tolede tak, ako on.
Siedme storočie vcupitalo do dejín krajiny ako dejín Siglo de Concilios, Storočie koncilov. Darilo sa im ako hubám po daždi. Králi s biskupmi ich zvolali "len" zo štrnásťkrát".
Koncil v roku 633 prísne zakáže krsty Židov, prestupujúcich na kresťanstvo len formálne a zjednotí liturgiu v celom kráľovstve. Ten z roku 681 vyhlási toledského biskupa za hlavu cirkvi celého kráľovstva.
Cirkevné právo výrazne ovplyvní takmer sto toledských spisov pod názvom Decretum Gratiani.
Kráľovi Rodrigovi ho uchmatnú Mauri v roku 712 a ako Tulaytulah (طليطلة) šupnú do Cordóbskeho kalifátu.
Zažíva zlatý rozkvet ako multinacionálne mesto. Ponúka dostatok bohatstva pre všetky náboženstvá.
Z moslimských rúk oslobodí kresťanských otrokov Alfonz VI. Kastílsky v roku 1085 a usadí v ňom svoj kráľovský dvor. Ich okovy dodnes visia na fasáde kostola San Juan de los Reyes.
Hlavným mestom zostáva do roku 1561, kým ho Filip II. nevymení za Madrid.
V dvanástom storočí pripomína pidi babylonskú vežu. V uliciach sa mieša arabština s hebrejčinou, latinčinou, islamskou andalúzštinou a románskou kastílčinou.
V trinástom storočí je vďaka El Sabiovi, múdrom Alfonzovi X., milujúcom vzdelanie, jedným z najväčších kultúrnych centier Európy.
Arcibiskup Raymond, pôvodne benediktínsky mních z Gaskonska, založí v moslimskom paláci de Galiana prekladateľskú školu a v latinčine predstaví prekvapenej Európe chýrne arabské a z arabštiny preložené starogrécke vedecké a filozofické diela.
Bodku za náboženskou toleranciou dá rekonkvista. V mene centralizačného hesla: un roi, une foi, une loi (jeden kráľ, jedna viera, jeden zákon) kráľ Ferdinand vyženie Židov z kráľovstva v roku 1492 a moslimov o desať rokov neskôr.
Päťdesiattisíc sefardských Židov, rozprávajúcich jazykom ladino, mixom stredovekej španielčiny a hebrejčiny, sa dá pokrstiť a sto až dvestopäťdesiattisíc si odnesie do zámorských kolónií, na Balkán a do Palestíny na pamiatku aspoň meno Toledano.
Do tradície si deviaty deň avu zapíšu ako zánik maursko-židovskej kultúry v Španielsku, za katastrofu, porovnateľnú len s porážkou starovekých protirímskych povstaní.
