Spisovateľ Trygve Emanuel Gulbranssen sa narodí v Kristianii, dnešnom Oslo 15. júna 1894 v rodine obchodníka s nehnuteľnosťami Christena.
Mama Alet, rodená Dahl, porodí okrem neho ešte päť detí, dvoch synov a tri dcéry. Trygve v detstve vidí zomierať brata aj sestru.
Finančná kríza roku 1899 otca finančne zlomí a z bankrotu sa už nikdy nepozviecha. Trygve pomáha rodine prežiť ako poskok – poslíček. Naučí sa nespoliehať na pomoc od nikoho, tak ako Dag, hrdina jeho kníh.
Hneď po skončení základnej školy v roku 1908 sa zamestná v Excelsior Limfabrik. V roku 1920 zakladá spolu s Haraldom Hansenom a Birger Ryder-Larsenom spoločnosť Tobakkcompaniet. Dovážajú cigary a cigarety, obchodujú s rúrami a vypracujú sa na najväčší veľkoobchod svojho druhu v krajine.
Trygve má konečne čas na svoju veľkú lásku, atletiku. Aktívne športuje, organizuje konferencie a s Nilsom Dahlom vymyslia trasu orientačného behu polostrovom Hurumlandet.
Od roku 1916 do 1930 je korešpondentom časopisu Idratsliv. Počas Letných olympijských hier v roku 1920 v Antverpách je svedkom legendárnej zlatej medaily v desaťboji Helge Lovlanda.
Na prvý sviatok vianočný roku 1921 publikuje v Aftenposten poviedku Prestebud av Bjorndals saga. Zopakuje si to dvanásť rokov neskôr, opäť pred Vianocami v Nationen poviedkou Da Gammel-Dag var blitt veik, Keď starý Dag bol slabý. A presne na deň o pätnásť rokov neskôr znovu v Atenposten poviedkou Den sorte port, Čierna brána.
Ako tridsaťštyriročný sa ožení s Lilly Haneborg z Oymarku v Ostfolde a o dva roky sa im narodí dcéra Ragna.
Po nociach s láskou zošíva ságovým brkom drobnučké miniatúry rodinných príbehov z krajov Akerhus a Ostfold juhovýchodného Nórska, ktoré im za dlhých zimných večerov rozprávala mama. Podrobnými opismi nálad ľudí, života na gazdovstve a borovicovo-brezových lesov s horskými bystrinami pripomína nórske legendy a rozprávky.
Iný autor by si nedovolil nasypať do diela toľko príbehov v obave, že čitateľa bude nudiť, no Trygve to úspešne riskne. Tajomstvo jeho mimoriadneho rozprávačského daru je nikdy nebyť zdĺhavo nudný a udržiavať čitateľa v napätí.
Prvý diel trilógie ponúkne viacerým vydavateľstvám pod názvom Manns Duty, Povinnosť muža, no nemajú záujem. V roku 1933, keď sa mu narodí syn Per, Aschehoug ju vydá pod názvom Og bakom synger skogene, Večne spievajú lesy.
Domáce kritiky sú pozitívne a vo Švédsku kniha láme rekordy v predaji. Do roka uzrie svetlo sveta diel druhý, Det blaser fra Dauingfjell, Zo Smrtnej hory fúka a do dvoch tretí, Ingen vei gar utenom, Niet inej cesty.
Rozprávkový medzinárodný úspech sa rúti ako jarná lavína dolu svahom. Trygve podpíše zmluvy s vydavateľmi v Dánsku, Fínsku, Holandsku, Anglicku, Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku (1935) a s americkým vydavateľom (1936). Podľahne aj Francúzsko (1938), Taliansko (1940), Španielsko (1947), krajiny východnej Európy, Afriky a Južnej Ameriky.
Trilógiu preložia do viac ako 30 svetových jazykov a pred rokom 1940 Trygve pevne sedí na štvrtom mieste najlepšie predávaných kníh sveta s dvanástimi miliónmi čitateľov.
Na Vianoce toho istého roku sa sťahuje na farmu Gulbranssenfamilien Hobol v Eidsbergu. Pomáha mu ju viesť agronóm, kuchár a chyžná zo Švajčiarska. Farme sa nedarí a on je úplne odkázaný na príjem z honorárov kníh.
KOKM, domáca bábková vláda zaňuchá jeho finančnú slabinu a počas celej vojny na neho vyvíja nátlak, aby sa prepožičal na oslavu nemeckej okupácie. No Trygve fašizmom opovrhuje.
Keď počas olympijských hier v Berlíne (1936) šéf propagandy Goebbels na recepcii pre tlač arogantne vyštekne: „Vodca má na nočnom stolíku len jedinú knihu – Večne spievajú lesy“, Trygve opustí miestnosť.
Nemecký Kindler Literatur Lexikon mu to pomstychtivo vráti. Celé desaťročia ho charakterizuje ako "epigonenhaft und bedeutungslos“, nepôvodného a bezvýznamného.
V povojnovom období sa do neho pustí aj domáca klika radikálnych perohryzov. Otrieska mu o hlavu podpísanie zmluvy s fašistickým vydavateľstvom Langen Müller a hysterické zbožňovanie knihy v Nemecku.
Pár kvázi kritikov mu dychom Smrtnej hory zničí meno na celé roky. Starý, hrdý Dag, ktorý si poradí za každých okolností a hneď ho len tak niekto a niečo nezlomí, je podľa nich ideálnym prototypom nemeckého Übermensch.
Pomáhať niekomu, byť humánny, milovať prírodu a cítiť pokoru pred Bohom ? V dobe vojny ? V dobe surovo dravého vykorisťovania ľudí, bezcitného plundrovania prírodných zdrojov a sebeckého presadzovania vlastných záujmov v mene nového zlatého teľaťa ZISK ?
Pch, ten Gulbranssen zaspal dobu tak o sto rokov ! Frčí ateistický a socialistický realizmus !
Tretím smrteľným hriechom je masový úspech diela. Celosvetové masy čitateľov sú ale neprevychovateľne sprostoduché !
V roku 1950 príde rakúska strana s návrhom sfilmovať dielo. Prvý diel má premiéru o deväť rokov, druhý v roku 1961 a obe sú rovnako úspešné ako knihy.
Vyčerpaný Trygve náhle zomiera 10. októbra 1962 ako šesťdesiatosemročný. O sedem dní sa s ním v kostole v Eidsbergu rozlúči veľa významných osobností.
Tore Hoel, autor autobiografie a obhajca Trygveho v deväťdesiatych rokoch 20. storočia filmy označí za karikatúru, ktorá sa len priživuje na slávnom mene trilógie a s pôvodným dielom má len málo spoločné a vyzve na medzinárodnú literárnu rehabilitáciu Gulbranssena, ktorý aj po vyše sedemdesiatich rokoch stále patrí medzi najväčšie svetové úspechy nórskej literatúry.
Humanistické myšlienky o pomáhaní chudobnejším a pokora k Matke Prírode pípajú zúfalo osamelé S.O.S. aj v dnešnej dobe.
