V umeleckej explózii umenia múzea Prado mi okamžite vpadlo do srdca niekoľko obrazov. Obraz Svätá rodina s vtáčatkom je jeden z nich.
Skromnosť, nežnosť, pokoj a láska. Prirodzenosť. Žiadne pompézne gestá, žiadne umelinové tváre bez citu, žiadne vyvrátené oči v extáze.
Vznikol v rokoch 1645 - 1650 a Bartolomé Esteban Murillo ním porušil zaužívané klišé zobrazovania Svätej rodiny hneď niekoľkokrát.
V malej chudobnej chyžke skromne oblečená Mária a Jozef pozorujú hru malého dieťaťa.
Na rozdiel od tradície Bartolomé nezvýrazňuje veľký vekový rozdiel Jozefa a Márie. Jeho Jozef nie je žiadny starý, smutný, osudu odovzdaný, pasívny dedko. Je to sebavedomý, pekný muž v strednom veku.
Má dlhé, umelecky štíhle prsty ako Paganini. Hmm, a ja som si myslela, že ruky tesára by mali byť zhrubnuté drsnou prácou.
Dieťa neochraňuje v náručí mama. Nemá práve čas. Má prácu, spriada vlnu na zaujímavom archaickom kolovrátku, no starostlivými očami stále dieťa sleduje. Nevadí, adoptívny tato ju rád zastúpi.
Bosé dieťa, v čistej bielej košieľke a ľanovom kabátiku, nad pásom omotanom špagátikom, v ňom cíti oporu.
Opiera sa s dôverou o jeho kolená a s výskotom provokuje malého bieleho psíka. Ponúka mu a zasa berie späť vystrašené vtáča.
Ježiško sa netvári predčasne dospelo a nekonečne trpiteľsky už od plienok a kolísky, ale je nezbedným, poriadne živým chlapčiatkom.
Mága v malej bacuľatej ručičke živý pípajúci mobil, vtáčatko.
Stále si neviem zvyknúť na myšlienku, že to boli v tej dobe úplne bežné živé hračky. Stále si musím predstavovať, ako tomu žalostnému vtáčaťu polámali krídelká, aby nemohlo uletieť. Ako pomaly zomieralo v neuvedomelo bezcitných detských dlaniach.
Psík je napätý a stráca nádej. "Hafky, Ježiško, už si necítim labku ! Škvŕka mi v brušku !"
