Bájku o Arachné, namaľovanú v roku 1657, si objedná u Diega Velázqueza don Pedro de Arce, hlavný kráľovský poľovník Filipa IV.
Patrí mu od roku 1664 do roku 1711, keď ju zhltnú kráľovské zbierky. Pri ich požiari sa v roku 1734 poškodí a po premaľovaní stratí pôvodný názov.
V inventúre roku 1772 sa objavuje pod názvom Manufaktúra tapisérií s niekoľkými priadkami a tkáčkami. Maliar kráľovského dvora Mengs ho skráti na Las Hilanderas, Tkáčky.
Diego, maľujúci neuveriteľných 40 rokov, nimi vzdáva hold skromným, neznámym ženám so šikovnými prstíkmi z prítmia kráľovskej manufaktúry tapisérií Santa Isabel.
Rozvíja v nej vrstvenie tém zo svojich sevillských bodegones (El Aguador / Predavač vody, Vieja friendo huevos / Starenka pražiaca vajíčka, Comida / Obed, Cristo en la casa de Marta y María / Kristus v dome Marty a Márie). Ako v Las Meninas, aj tu nám rozpráva príbeh, ktorý rozlúšti len pozorný divák.
Na ľavej strane obrazu odťahuje mladá tkáčka červený záves a otvára nám pohľad na dve scény. V popredí prvej sedí staršia žena. Pradie už naspamäť. Koleso jej kolovrátka sa mihá tak rýchlo, až sa zdá, že nemá špice.
Otáča tvár k žene pri závese a rozprávajú sa. Vlasy si skrýva do šatky, no vystretú súmernú nohu, prekvapujúco odhalenú až takmer po stehno, má nádherne mladú. Pri členku jej spokojne pradie podriemkávajúca čiernobiela mačka.
V strede zbiera zo zeme kúsky chumáče popadanej vlny druhá mladá tkáčka, s česákom vlny v ruke. Napravo tretia stáča nite z päťuholníkového vretena do klbka a štvrtá kladie na zem kôš s ovčími rúnami. Jedno visí za nimi na stene.
V pozadí, na výslní javiska život, obdivujú výsledok ich trpezlivej, niekoľkoročnej úmornej práce, tri bohaté dámy, elegantne oblečené podľa najnovšej módy.
Dáma v modrom, s červenou štólou spustenou nad pás, s veľkým zaujatím rozpráva o divadelnej scéne na pódiu záhradnej besiedky s dámou v bielom. Tá v žltých šatách na nej tiež môže oči nechať.
Vizuálny zážitok predstavenia umocňuje hudba. O kreslo je opretá viola da gamba, nožná viola.
Bohyňa Pallas Aténa vo vojenskej prilbe výhražne hrozí Arachné v skromnej bielej blúzke a hnedej sukni, so zdeptaným pohľadom, upretým na zem. Zľava zhora na ne dopadá prúd jasného svetla.
Hoci Diego necháva bohyňu na obraze triumfovať, stojí na strane Arachné. Zobrazuje jej tapisériu, nie Aténinu.
V šiestej knihe Ovídiových Metamorfóz vzdychali obdivom nad umením Arachné, tkáčky umeleckých obrazov z Hypaepy v kráľovstve Lýdia, nymfy z celého okolia.
Talentovanej dcére Idmona z Kolofónu, farbiara vlny týrskym purpurom, však sláva stúpla do hlavy. Vyzvala na súboj v tkaní samotnú patrónku vyšívačiek a priadok, bohyňu Pallas Aténu.
Aténa nie je nadarmo bohyňou múdrosti a víťazných vojen. Preoblečie sa za starú babku, aby zvýraznila svoju dlhoročnú prax. Prezradí ju detail, zvodná nôžka, vykukujúca spod tuniky.
Lobbisticky si zaistí podporu Olympu portrétom dvanástich bohov. Svoju prevahu nenápadne načrtne v strede tapisérie prehratým sporom boha Poseidóna o názov mesta Atény. V štyroch rohoch len tak náhodou spomenie potrestanie smrteľníkov, drzo vyliezajúcich na trón k bohom.
Arachné sa nezľakne. Provokatívne a bez protokolárnej bázne si rypne do nemorálneho správania bohov. Diego jej vyberie Únos Európy, maľbu ním obdivovaného Tiziana zo španielskej kráľovskej zbierky. Je kľúčom k obom scénam.
Pripomenie Aténe osud vlastnej mamy, Titánky Métis. Tú si tiež sukničkár Zeus vyhliadol, prenasledoval ju, uniesol, znásilnil, tehotnú premenil na muchu a zhltol. Zaskočená Aténa nedokáže označiť svoj politickú agitku za lepšiu. Emotívne tapisériu Arachné roztrhá. Tá sa od žiaľu obesí.
Aténa však nechce riskovať spochybnenie svojej spravodlivosti kvôli výbuchu bolestivých spomienok, ani tolerovať existenciu takej silnej konkurencie. Vráti Arachné život, no v podobe pavúka (po grécky arachné).
Diego je veľkorysejší, daruje svojim tkáčkam nesmrteľnosť. Našepkáva nám, že vytvoriť veľké umelecké dielo si vyžaduje nielen božskú kreativitu Arachné, ale i dokonalú remeselnú techniku Pallas Atény.
Antona Raphaela Mengsa očaria vibrácie červenej, sivej, zeleno modrej a čiernej. Tvrdí, že obraz nemaľovala ľudská ruka, ale čistá sila vôle.
