Faktom je, že niektoré štáty v Európe (Grécko, Španielsko, Taliansko, Portugalsko, Írsko) si žili nad pomery. Faktom je, že zodpovednosť za to nesú domáce politické garnitúry, nadnárodné korporácie, ktoré tieto politické garnitúry permanentne korumpujú a banky, ktoré to celé finančne zabezpečovali. Faktom je, že kalich horkosti vypijú do dna obyčajní daňoví poplatníci. V neposlednom rade je faktom aj to, že EU vo svojej histórii, neprijala dovtedy medzi seba taký chudobný štát, ako Slovensko. Prijatie Slovenska do EÚ bolo skôr politickým rozhodnutím, ako výsledkom racionálno - ekonomickej úvahy.
Nepochopiteľné hlasovanie v Národnej srande (euroval áno, pôžička Grécku nie) odhalilo „veľkosť" domácej politiky a politikov. Ale sme im to ukázali, tým bruselským byrokratom. Nebudeme predsa solidarizovať s bohatými štátmi a ešte bohatšími nemeckými a francúzskymi bankami. Aj Mečiar si myslel, že je pupkom sveta. Nebol a vyzerá to tak, že nikdy nebude. Mám obavy, že väčšina slovenského politického Olympu, je schopná chápať EÚ maximálne ako voľný pohyb osôb, kapitálu a možnosť ako niečo zarobiť na eurofondoch.
Mimochodom, najväčším zahraničným obchodným partnerom SR je Nemecko. Priaznivý vývoj našej ekonomiky závisí od nálad (pravidelných vetrov) nemeckých spotrebiteľov. Slovenským kariérnym diplomatom bude behať mráz po chrbte pri predstave, ako pani Radičová poučuje pani Merkelovú o zodpovednosti a princípoch solidarity. Škodoradostnejší politici sa pri tejto predstave budú od smiechu chytať za prirodzenie.
Darmo. To, že je niekto majetný, k tomu vo vysokej politike, ešte neznamená, že pred svojim luxusným sídlom nemá zapichnuté vidly (možno pozlátené, ale stále vidly), a že mu z luxusných topánok netrčí slama.
PS: V mojom prípade to bude kombinácia mrazivého pocitu s pocitom hanby.
