Netrvalo dlho a námet bol na svete. Mohlo sa začať s prípravami. Počas dvoch týždňov sa vymýšľalo, vyrábalo, nacvičovalo až všetko vyvrcholilo v sobotu pred dňom D. Nikto z organizátorov sa netajil tým, že prípravy boli namáhavé. Veď koniec-koncov, bola to takmer prvá akcia pre deti, ktorú sa mladí z Dlhých dielov podujali pripraviť bez priamej pomoci saleziánov, ktorí im s akciami tohoto typu pomáhali uplynulé dva roky.
Aj keď sa dopredu počítalo s väčšou účasťou detí, ako to bolo v minulosti, nikto ani nedú-fal, že sa prihási takmer sto detí. Bezprostredne po tomto zistení jedna z hlavných organizátoriek na toto prekvapenie reagovala slovami: "Počítala som, že príde maximálne päťdesiat detí a zrazu mám v rukách zoznam s osemdesiatimi menami!"
V deň karnevalu sa už nikto nevedel dočkať, kedy sa všetko začne, ba dokonca aj animátori sa tešili ako malé deti, keď sa prezliekali do svojich kostýmov. Pri dozeraní na množstvo mačičiek, princezien, kovbojov, či morských víl sa nikomu nestrácal úsmev z tváre. Pre takmer dospelých ľudí to bol návrat do detských čias.
Po krátkej úvodnej scénke prišli na rad súťaže a všade naokolo zavládol organizovaný
chaos. Balóny praskali, šípky lietali, deti behali, kričali a smiali sa. Záverom bálu bola veľkolepá
korunovácia štyroch víťazov a spoločné tance. Keď odbila stanovená hodina konca tejto slávnosti, animá-tori mali hromadu práce s presviedčaním detí, že je čas ísť domov. Potom nastal čas upratovania, na ktorý sa pochopiteľne nik netešil, ale aj to organizátori zvládli a dokonca im ostal čas aj na vlastnú zábavu.
Pri dodatočnom vyzvedaní sa od detí sa animátori dozvedeli, že sa účastníkom karnevalu páčilo a najfrekventovanejšia odpoveď znela: "Bolo to v pohode!"
Myslím, že tie šťastné a spokojné tváre detí z Dlhých dielov boli pre organizátorov najväčšou odmenou a motiváciou, aby svoju snahu vynaložili aj o rok.
