Ako môžem byť až taká sprostá?

Kdeže... Ak to platí, tak ja potom nie som človek. Ale čo potom som? Kto som? A kam patrím? Iba sa mi to zdá alebo začínam mať existenčné problémy? Nie je to nejako skoro? Veď nemám ešte ani 19...

V kruhu ľudí
a predsa sa cítim sama
Samota ma budí
začína sa jedna veľká dráma

Som zlá
na tých čo milujem
alebo sa mi to zdá?
každému ubližujem

Riadim sa pocitmi
vraj je to nesprávne
udávajú môjmu životu rytmi
ja poddám sa bezbranne

Do kelu, čo je to so mnou? Veď mi začne z toho šibať... Alebo už som šibnutá? Hlavne si nepripadám normálna. Mám pocit, že len ja trpím takými neuveriteľne divnými problémami a že určite nie je nikto rovnako sprostý, kto by sa trápil pre to čo ja. Aj keď pripúšťam, že asi sa niekto taký nájde. Ale je to zvláštne. Kebyže sa mne niekto sťažuje na to na čo ja sa sťažujem neustále, tak ho pošlem dakam do hájov zelených.

Poviem vám, že včerajšok bol jeden z anjhorších dní v mojom živote - úplne celý som ho preplakala a ani som na to nemala dôvod. Teda určite sa nejaký dôvod našiel, ale ak yb ste ho vedeli, tak by ste si pomysleli: "To je to najhlúpejšie čo som kedy počul!"

Začínam mať všetko na háku... seba, školu, okolie, rodinu, priateľov a problémy...

Potrebovala by som vyapdnúť na veľmi dlho niekam, kde budem sama a premýšľať v klude.... modliť sa.... niekde kde by ma neotravoval nikto ale nikto z mojich známych ... ničím, lebo nevládzem riešiť problémy iných aj keď som vždy rada a ochotne pomáhala... Ale teraz to mám na háku a nevládzem...

A k tomu ešte sa vyrozprávam v takejto mizernej forme... bez snahy o niečo dobré a hodnotné, čo ma štve ešte viac... ale aj to mám v podstate na háku a ochvíľumi bude fuk, že je to naprd...

Takže radšej toto ukončím skôr ako začnem byť hystericky patetická a ešte viac flegmatická.