Domček z karát

Dnes sa konala jedna pekná akcia u nás v kostole. Jeden môj kamarát diakon urobil pre nás mladých animátorov z Dlhých dielov malú adoráciu. Keď vravím malú, mysím tým naozaj, že bola malá, lebo nás tam bolo päť a pol... Ale aj keď nás nebolo veľa, mohli sme vyprosiť veľké veci...

Robil je preto, lebo tento víkend budú ďalší naši dvaja známi diakoni vysvetení za kňazov. Tak sme sa spolu zišli, aby sme sa za nich trochu pomodlili... Spoločne... súdržne... Aj keď to bolo ironické, lebo momentálne sme ako animátorí úplne nesúdržní. Naše vzťahy sú dosť naštrbené a to ma neskutočne hnevá.

Ale o tom sa nechcem rozhorčovať. Chcem spomenúť jednu myšlienku, ktorá mi napadla počas tejto adorácie:

Život býva krásny
aj keď trpko-sladký
Často nerozoznávam sny
Život je skrátka vratký

Je nevyspytateľný
a pritom nám kladie toľko otázok
Dakedy ubíja nás veľmi
inokedy je jasný ako obrázok

Niekedy je ľahký ako pierko
inokedy ťažký ako vrece cementu
Niekedy trápenie zotrieme stierkou
inokedy nevieme nájsť liek na depku dementnú

Život je pes
brechá ale nehryzie
no niekedy ma chytí des
ako úblížiť vie

Ale hlavne... život je ako domček z karát... Vezmeš jednu zo základov a celý sa rozpadne. A čo z takej kôpky rozbúraných karát? Kým postavíš ho znovu, potrvá to... Najmä preto, že už ti jedna chýba... a domček už nikdy nebude kompletný... Nikdy nebude taký aký bol... už navždy zostane neúplný, nestabilný... náchilný na pády, zemetrasenia a úrazy... Už zostanú ti len spomienky. Buď na pikkového kráľa alebo na srdcové eso...

Aha... až tam si klesol... Si zavalený kopou kariet, ktoré nemá kto postavať späť. Lebo ty už nemáš silu...