September 2006
Že čo? Že to už sme tretiaci? No way... Krutá pravda, to teda hej. Semináre zo sebou priniesli mnoho úsmevných chvíľ. NOS-ka – hromada zábavy typu prečítajme si ústavu alebo hádanie sociálnych statusov. Prečo nie... Informatika. Najväčší vtip môjho života, ale tak sranda predsa musí byť. Zvláštne na tom bolo to, že som tomu absolútne nerozumela, ale mala som 1... Tak aj bifľovanie je cesta. I keď neefektívna.
Skúšky odvahy na labákoch z chémie (odkaz mladším generáciám – to na tom strope nie sú nikoho vnútornosti, len vybuchla jedna skúmavka). Ale bengálske ohne sa našim chlapcom podarili. A Maťka bola super!!! Chémia ma nikdy tak nebavila. Škoda, že nedošla skôr, možno by som aj maturovať šla...
Skriňa!!! Áno, na ten výjav nesmiem zabudnúť. Niekoľko hodín neustáleho pílenia, búchania a konštruovania... a nakoniec aj tak nadarmo. Ale tých pár pekných chvíľ, ktoré v nej strávili chalani za spoločnosti počítaču z čias Marky Terky sa mi z pamäte snáď nikdy nevymaže. A ani moja návšteva v nej, ktorá trvala tak tri minúty.
Počet zranených rúk v triede za tento rok – 4. Počet osôb, ktoré boli zranené – 2. Maťo a jeho zlomenina a popálenina a ja a moja zlomenina a moje natiahnuté väzivo. Ale na tom sme sa vážne nedohodli.
Hm, a čo ešte? Žilina? Tak Malý Rosutec, ten sa na mne podpísal doslova. Koľko trvá, kým vybledne taká jazva? Asi ešte dlho, že? Čo už. Ale výlet to bol perfektný, až na ten zostup a lavínu kamenia čo sa na nás valila, keď si to chalani skrátili dolu behom. A plávanie v tom jazere s mŕtvymi rybami tiež nebolo zlé, no nie? Netreba sa báť infekcií, veď medicína je dnes už na vysokej úrovni.
Koniec roka... Holá, holá maturitný ročník volá!!!
September 2007
Akosi žiadne uvedomovanie si toho, že tento rok máme maturovať, a že už o pár mesiacov máme stužkovú. Vraj času dosť... Ešteže sme ten týždeň pred 11. novembrom mali toľko voľna...
Skúšky nástupov, vymýšľanie tanca a podobné somariny. Natáčanie videa, môj (ne)slávny pád dolu schodmi a krvná zrazenina veľkosti palacinky... Tak nevadí ako kovbojka som si bohužiaľ už nezatancovala. Bojkotovanie Gaudeamusu nám nakoniec nevyšlo, ale Adam a jeho husle vždy zachránili krízovú situáciu. Príchod domov o 11 ráno – nič neobvyklé...
Ďalej si spomínam na nekonečné dohadovanie sa o oznamku. Na tých tisícdvestoštyridsať päť verzií a aj na tú finálnu, ktorá vznikla na hodine TV pri poskakovaní na fitloptách a obdivovaní Verčinho trička. No skrátka nemohli sme zvoliť inak. Ak boli na našej škole nejaké čierne ovce, tak sme to boli jednoznačne my. Žiadnej inej triede tak často nevypadávalo z okna na náhodných okoloidúcich niečo nechutne smradľavé a slizké.
Dozvuky! Bohu vďaka, že som došla neskôr ako ostatní a vyhla som sa tak vlne šialenstva. Aj keď na druhý deň to nebolo o nič lepšie... ale samozrejme, že sranda bola. Démon neviem čoho a Filipov pád z tej zrúcaniny. Evine skvelé nohavice, ktoré vyzliekla bez toho, aby ich rozopla a tie ultra mega najlepšie fotky, kde všetci vyzeráme jak z iných planét.
Hodiny a hodiny presedené mimo triedy v študovni (ktorej účel bol dobre mienený, ale zle zorganizovaný). Keď nič iné, tak to istil ateliér alebo terasa. A po tých hodinách štúdia, keď nám už dobre hrabalo, tak naše Mission Imposible (že Katuuuuš) s krycím názvom Zožeň kyslé rybičky alebo perník to istili. Zakrádanie sa po škole, kotrmelce a spúšťanie sa po zábradlí. Nič to, že nás občas niekto stretol (niektorí jedinci na našu hru aj pristúpili...)
No a nakoniec posledné dni. Odovzdávanie kníh, lúčenie sa s profesormi (niektorí aj plakali), výroba tabla. Adam – skvelý nápad si mal, len čo je pravda! A behanie a trúbenie po škole, potom pesničky po meste a tých 60 centov, čo dal dakto Maťovi do čiapky. Kalčeto, hranolky a kofola.
Akademický a jeho už spomínané heslo: „Nevieš? Nerieš!“ Hodiny NOS-ky u Sisy a tie záchvaty afektov a podobných záležitostí. Nezabudnuteľné. A potom návštevy v univerzitke. Na niečo to predsalen bolo.
Samotné maturity. Trochu stresov, trochu nervov, veľa smiechu. A zrazu bolo po všetkom. Piatok – oficiálne vyraďovanie. Nakoniec sme to všetko dobre zvládli. Ale skončili sa najkrajšie študentské časy. Rozišli sme sa tak trochu chaoticky, ale veď to ešte nič neznamená. Teším sa na opekačku, aj keď ešte neviem kedy bude. Ale bude, určite!!! A kávičkovanie v kabinete TV, samozrejme dáke tie babské jazdy na kofolku, kúpanie a podobne.
A nezabudnite! 2013 sa vidíme všetci!!!
-------
tentoraz venované okrem triedy aj všetkým profesorom, ktorí nám spríjemňovali stredoškolské časy:)
P.S. Odkaz, na ktorý som predtým zabudla: Za super originálny nadpis vďačím úžasnej, famóznej, senzačnej... jendoducho BETKE:)
