Ready, steady... go!

Premýšľam a premýšľam. Tí čo ma poznajú by povedali, že to je dobrý vtip. No dobre, musím sa priznať, že to je pre mňa netypické - premýšľanie. Ale raz začas to aj na mňa príde, a tak sa stalo aj teraz. Premýšľam nad témou môjho prvého blogu na "sme". Rada by som sa totižto ukázala v dobrom svetle hneď na úvod alebo by som rada ohúrila? Nie, veď ja som úplne skromný človek, takže budem písať ako viem.

Dospela som k záveru, že by bolo fajn, keby som možno tak trochu zhrnula svoju bloggerskú činnosť. Len taký skromný úvod do toho, prečo píšem, o čom píšem, ako píšem a pre koho píšem... mohla by som použiť ešte aj iné kombinácie so slovesom "píšem" ale mám taký dojem, že by to bolo zybtočné. Veď zámená a predložky všetci dobre poznáte, aj kombinatoriku ovládate tak si domyslite...

Začnem tak trochu z histórie - písať som začala v prvej triede na základnej škole. Ale to hádam kto hádam každý. Ale aby som to upresnila - písať niečo iné ako domáce úlohy, slohové práce (ktoré mi mimochodom nikdy nešli) alebo ospravedlnenky pre spolužiakov, som začala asi v čase, keď som mala 12 rokov. Áno, v časoch dávno minulých a zabudnutých (Vtedy ešte leteli zvonové nohavice z poľského trhu a tričká nad pupok, lebo každá baba sa chcela blysnúť pred spolužiačkami so svojím ultra super tetovaním zo žuvačiek alebo stopercentne pravým pirsingom). Ale to mne bolo fuk. Ja som sa vyžívala v zbieraní zošitov, ktoré by som mohla popísať svojimi myšlienkami.

Pokusy o písanie denníkov pravidelne stroskotali, lebo ma to prestalo baviť. (iróniou je, že denník si teraz píšem už štvrtým rokom... ale občas ma chytia obavy, že opäť končím). Viac menej som sa začala venovať písaniu knihy. Mala som taký malý zošitok od mojej krsnej a po jednom sne, ktorý sa mi sníval u babky, som začala písať fantasy knihu. Jej obsach, pointa, myšlienka, hrdinoovia sa minimálne desaťkrát zmenili, ale no nakoniec som to predsalen dokázala. Keď som k birmovke dostala nový počítač, začala som písať ako divá, aj keď občas som mala mierne stavy bez inšpirácie (jedna moja priateľka Anzu to veľmi výstižne nazvala: FLS = fantasy less syndrom). Ale vždy ako zázrakom som sa dokopala k tomu, aby som sa posunula niekde ďalej.. a v lete roku 2006 som ju úspešne dokončila.

No úspešne ako úspešne. Dopísala som ju. Mám ju hotovú vo svojom počítači. Ale či je úspešná? Čítala ju zatiaľ len moja sestra. Lepšie povedané, bola donútená počúvať, čo jej ja čítam. Ale podľa jej slov som usúdila, že a jej páčila. Avšak, neexistuje žiadna osoba, ktorá by ju sama od seba celú prečítala. Jeje kópii na CD som dala zatiaľ trom ľuďom: môjmu spolužiakovi, ktorý sľúbil, že mi ju ilustruje (sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú... tak nejako sa to hovorí?), ďalej už spomínanej kamarátke Anzu, ktorá tento rok maturovala, tak možno teraz cez prázdniny sa k tomu už dostane, a nakoniec Ďalšej kamarátke Katuške, ktorá ako vysokoškoláčka študujúca psychológiu nemá veľa času.

Ale veď bude ako bude, hovorím si. Hlavne, že sme zdraví, spokojní a najeení hm... a hlavne, že mne práve škvŕka v žalúdku).

Takže po dobu piatich rokov som sa venovala výlučne próze. Popri písaní knihy som napísala dve neúplné a dve úplné poviedky. Ale na prelome septembra a októbra roku 2006 sa niečo zmenilo. Až natoľko, že som začala písať básne! Básne, ľudia moji... Ja, čo som poéziu z duše nenávidela, opovrhovala som ňou a tak podobne... Tak ja som začala písať poéziu. A neviem prestať... V jednom kuse, všade kde som, s hocikým, hocikedy, za každého počasia, za každej nálady... rýmovanú aj nerýmovanú, voľný aj viazaný verš...
Ak sa pýtate aký dôvod som mohla mať na takýto 180° obrat, tak vám odpoviem len toľko, že láska robí s človekom divy. A ja som toho živý príklad.

Blogujem len od tohoto roku... školského teda. Bola som na jednom, ktorý sa - slušne povedané - dokakal. A blogujem na jednej stránke pre mladých, viac-menej úspešne (tu by som opäť mohla rozviesť polemiku o tom, čo znamená slovo "úspešne"). Len teraz mám dilemu. Keďže je tu taká jedna podmienka, že blogy uverejnené tu, nesmú byť nikde inde, budem musieť veľmi vážne uvažovať o tom, či budem triediť básne na tie pre xy-blog a na tie pre sme.blog alebo či tamten blog definitívne zruším, alebo či to budem skrátka ignorovať :D (to posledné si prosím nevšímajte - ja zákony dodržiavam:)

Takže keď si tú dilemu vyriešim, tak sa opäť ohlásim... Dovtedy - adios amigos...