Blúdim v kalných vodách...

Práve dnes som si uvedomila,
že vyznávať sa z niečoho,
čo som dosiaľ tak úspešne tajila
viedlo by len ku krutému: Zbohom!

Načo vypisovať básne,
básne plné lásky a toho najúprimnejšieho citu?
Reálne by to mohlo byť len vo sne,
aby sme sa my dvaja boli spolu za každého svitu.

Asi som žiadala priveľa,
keď čakala som tvoje pochopenie.
Teraz už viem, že nestálo to zaveľa
a moja snaha prináša mi len samé utrpenie.

Vieš ty vôbec… aspoň tušíš,
koľko sĺz neostalo skrytých?
Nikto ti nepovedal, neprikázal, že musíš
najavo mi dávať svoje city.

Myslela som, že som ťa našla,
ale v skutočnosti si to bol ty
od koho tá vášeň prišla.
Premohol ma tvoj pohľad istý.

Slepá k tebe bola moja láska,
tak to už bohužiaľ býva.
To, že moje srdce teraz praská,
budem musieť veľmi dobre skrývať.

Neviem, prečo sa to stalo.
Veď bolo nám tak dobre.
Ale mňa to vážne vzalo,
zase ďalší problém...

Keď správal si sa odmerane,
nerozumela som tomu činu.
Opäť ostalo to na mne,
zisťovať tvojho chladu príčinu.

Toľko krát už som sa popálila,
toľko krát to bolelo,
toľko krát na tŕň som narazila,
moje srdce potemnelo.

Blúdim v kalných vodách,
kde všeličo sa môže stať.
A ku dnu ma ťahá obrovský strach,
kyslík mi pomaly začína ubúdať.

Neraz bolo mi samej clivo,
keď snažila som sa ti vyhýbať.
A modlila som sa úpenlivo,
aby som sa ťa dokázala vzdať.

Však v tej chvíli,
zvrtlo sa to nečakane, zrazu...
Bol si tak neobvykle milý!
Ale vo mne stále pretrvával pocit mrazu!

Možno som ti ublížila,
svojím trpkým mlčaním.
Možno som ťa zaskočila,
svojím tichým vzlykaním.

Kiež našla by som riešenie
tohoto zmätku v mojej hlave.
Kiež našla by som spasenie...
Budem teda pokračovať v snahe?

Nedokážem nájsť odpovede,
na moje otázky nekonečné.
Nuž, kto to vedel,
Že vzíde z toho len trápenie večné.

Bojím sa aj pohľadu na teba,
ten ma teraz stojí veľa síl.
Kto vie, čo mi je treba?
Chcela by som sa stratiť v lese víl…

Tam by som možno zabudla,
aké šťastie som kedysi prežila.
A keď by som tam chvíľu pobudla,
stala by sa zo mňa malá lesná víla.

Trápenie svoje odhodila by som,
na zem ako staré šaty.
Lietala by som si bezstarostne lesom
a rýchlo by som sa spamätala z tejto straty.

Však viem, že reálne to nie je,
nikdy nebude a ani nebolo.
Šťastie sa mi teraz smeje,
ako so mnou vybabralo.

Vzdávam sa? Asi áno…
Pýtam sa sama seba…
Čo prinesie mi ďalšie ráno?
Ďalšie ráno bez teba…