"Môžem si požičať váš smetiak? Ja vám ho vrátim..."

Už dlhšie sme sa chystali, že ako animátori chystajúci denný letný tábor pre deti z Dlhých dielov a Karlovej Vsi si urobíme výlet do prírody, kam ich chceme vziať. Aj keď nás pôvodne bolo šesť, túru sme podnikli len štyria: Lucia, Marek, Maturo a ja.

Keďže bol aj na našej škole maturitný týždeň, mali sme s Luciou v utorok voľno (napoly oficiálne, napoly ani nie). V pondelok bol tiež voľný, tak som tak "neobvykle" skysla u Lucii na celé doobedie, obed a aj pár hodín z poobedia. Viac-menej poctivo sme sa venovali písaniu scenáru k táboru. Potom mi navrhla, že u nej môžem prespať. Samozrejme som súhlasila, takže okolo tretej som šla domov, aby som sa pobalila na noc a na nadchádzajúci deň. S Luciou sme sa stretli večer na omši a hneď po nej sme sa ponáhľali domov (vlastne to nebolo hneď, lebo k Lucii sme dorazili až okolo deviatej. Ale to už je skrátka taký zvyk, že pred kostolom vždy stvrdneme minimálne na hodinu).

Mám rada Luciinu rodinu. Všetci sú neskutočne milí. Vážne! Iným rodičom by možno vadilo, že vždy keď prídu domov, nájdu sedieť v obývačke tú istú osobu (teda mňa:) Ale Luciiným nie. Dokonca dobre vychádzam aj so všetkými Luciinými súrodencami. Malý Andro je môj poklad! Je to neskutočne krásne a bystré dieťa a k tomu ešte aj milé. Malú Moniku až tak nepoznám, ale tiež je veľmi zlatá. A najlepší je Maťo. Veľmi sa mi na ňom páči ako dobre vychádza s Luciou, aj keď je to jeho staršia sestra. Vždy ma rozosmeje (už som mu povedala, že by som ho chcela ako účinkujúceho do programu na moju stužkovú! Stačilo by ho tam postaviť a ľudia by sa hneď bavili). Vždy keď dojde domov a nájde ma sedieť s Luciou v obývačke zadre tým svojím super hlasom: "Lucia? Zase idete kukať Walk to remember?" (Môj a Luciin obľúbený film). Skrátka Luciina rodina je super a vždy som rada, keď ich vidím.

S Luciou sme sa rozhodli, že urobíme na výlet pizzu pre nás štyroch. Tak sme sa do toho pustili asi o štvrť na desať. Hláška večera: "Koľko je polovička z trochy soli?" Všetko sme totiž delili dvoma, lebo recept bol až na dva plechy a nám stačil jeden. Tak nám šibalo, že keď bolo cesto krásne vygúľkané do jednej veľkej gule, začali sme si ho medzi sebou hádzať ako loptu! Ale keď ho Lucia hodila svojej mame, nečakala, že teta Monika má odvahu hodiť jej ho späť. A k tomu takou silou. Cesto trafilo Luciu do brucha a kydlo na zem. Ešte že bola podlaha čistá. V záchvate smiechu so cesto zdvihla spod stola a potm som skontrolovala Luciu, ktorá okrem bolesti žalúdka trpela aj šialeným smiechom. Veď vravím - bola sranda.

Pizza sa dopiekla rýchlo. Nechali sme ju trochu vychladnúť a rozdelili sme ju na štyri časti, ktoré sme starostlivo zabalili do alobalu a schovali v chladničke. Potom sme si šli urobiť postel v obývačke a rozhodli sme sa, že si ešte pozrieme nejaký film. Vôbec nám nevadilo, že sme sa obe celý deň sťažovali aké sme nevyspaté. Boli sme hore do pol jenej alebo môžno aj dlhšie. Vždy máme o čom kecať, takže sme sa nenudili. Možno nás to trochu mrzelo ráno, keď bolo treba vstávať.

Teraz si už presne nepamätám, ale okolo pol desiatej po nás došiel Maturo autom. Marek mal ešte skúšku, takže sme šli poňho do mesta. A keď sme boli kompletní, vydali sme sa na výlet. Šli sme na Plavecký hrad a odtiaľ na Bukovú. Bolo vážne pekné počasie, ale na mňa trochu priteplo (najmä preto, že som mala ľavú ruku v sádre). Na zrúcaninu sme vybehli za dvadsaťpäť minút. Bolo tam krásne. Úžasný výhľad... Urobili sme nádherné fotky. Potom sme si dali pauzu a naobedovali sme sa. O zábavu nebola núdza. Všetci sme taká veselá kopa,takže po lese sa ozýval náš smiech.

No a potom sme sa rozdelili. Maturo šiel smäť k autu a šiel náš čakať do Bukovej, k vode. My sme šli lesom.
Odhad trvania cesty - niečo cez hodinu
Skutočná dĺžka - tri hodiny!!!!!

Marek sa prerátal. Ale navine bola asi zlá turiostická mapa, korú sme si zohnali. Myslela som, že ho dorazím. Bolo mi zle a s jedným strmým kopcom som mala vážne problém. Ale to by nebol Marek, keby ma ním nevytiahol aj proti mojej vôli.

Po strastiplnej ceste sme dorazili k vode. Maturo nás takmer dorazil, že na nás musel viac ako tri hodiny čakať, ale využil to dobre. Opaľoval sa. Ja a Lucia sme ani chvíľu neváhala a vyzuli sme sa z upotených, mnohofarebných mokrých ponožiek a vbehli sme aspoň po kolená do vody.

Aj keď som bola naozaj uťahaná ako kôň, musím uznať, že to bol prefektný výlet. A jeden z najkrajších dní v ojom živote, lebo som sa vyhla hádkam a nezhodám a bola som s tromi ľuďmi, ktorí patria k mojim NAJ. A bola som šťastná...

marek navrhol, aby sme sa ešte zastavili na kofolu, tak sme nasadli do auta a vydali sa k najbližšej krčme. Tam sme si objednali a slastne sme popíjali chladené nápoje. Marek nám odbehol kúpiť čokoládu. Keď sme zahnali smäd aj hlad, navrhla som, že by sme sa maliodfotiť všetci štyria spolu. Lenže ako? Do úvahy prichádzala len samospúšť, lebo ani jeden z nás nemal silu behať za nejakým dedinčanom, ktorý by si robil zálusk za naším digitálom.

Šli sme teda k autu a Marek pobehoval okolo a rozmýšľal nad tým, kam položiť foťák. Zbadal smetný kôš pri vchode do krčmy a tak ho začal presúvať k nám. Ale v tom vyšla von krčmárka a hodila naňho veľmi zaujímavý pohľad, pri ktorom som ja s Luciou vybuchli smiechom. A na to Marek zahlásil vetu storočia: "Môžem si požičať váš smetiak? Ja vám ho vrátim..."

Výlet dopadol dobre. Všetci sme prežili. V aute sme si s Luciou zdriemli na hodinku. A v zdraví sme sa rozišli. Zrejme nás však čaká ešte jeden takýto výletík, lebo táto trasa neprichádza do úvahy. Deti by sa uchodili na smrť. Teším sa naň. Dúfam, že bude čoskoro...