Vyťaženosť - bežná vec na najbližší rok?

Škola začala a na leto si spomínam čoraz menej a menej. Pripomínajú mi ho len fotky na stene a malé dorbnosti, ktoré nachádzam pri upratovaní svojho "pracovného neporiadku". Koľko toho skončilo...
S letom odišlo teplo a slnečné lúče vídam iba ak v obrázkovej knižke (aj keď dneska nejaká tá snaha zhora bola). Vytratila sa aj taká všeobecná pohoda z občastného ničnerobenia. Pomaly sa mi stráca aj úsmev z tváre.

Vstupujem do maturitného ročníka, do vôd obávaných a pre mňa dosiaľ nie veľmí známych. Jediná moja skúsenosť s maturitami bola, keď som na maturitnej skúške z matematiky minulý rok zotierala tabuľu.
Okolo mňa pozorujem samé panické pohľady a keď prídem do triedy, pomaly sa už ani o ničom inom nehovorí (a to prešiel len prvý týždeň. Čo bude za mesiac?). A samozrejme profesori začínajú hodiny stále rovnako: "A keďže ste už maturanti...". Vždy ma pri tejto vete zmrazí.

Ja sama si veľmi neuvedomujem, čo ma čaká. Alebo ak aj áno, tak len veľmi pomaly. Ale keďže zovšadiaľ len počúvam reči ako - "Vyberte si maturitné predmety..." alebo "Aké semináre si si zvolila?" alebo "Vyplnené záväzné prihlášky mi odovzdajte do..." - snažím sa zobudiť zo sna o návrate krásnych prázdnin a začať žiť dnešnú realitu. Ale je to ťažké, lebo pre mňa je oveľa ľahšie spomínať si na najlepšie prázdniny v živote ako vnímať to, čo sa okolo mňa začína pomaličky diať.

Bude to namáhavé, to viem. Každý mi hovorí, že je to "makačka", ale nato ihneď dodávajú: "...ale to ty predsa zvládaš!". Irónia, že oni vo mňa veria viac ako ja sama. Pre mňa je ale hlavne dôležité zatnúť sa a povedať si, čo je pre mňa prioritou. A tu narážame na kameň úrazu...

September ešte len začal, ale už som v škole dostala dve písomky. Človek by si povedal, že ak sa raz rozhodnem brať tento rok vážne, tak budem sedieť doma nad knihami a drtiť sa...
No, tak to ma ešte nepoznáte. Ja som si samozrejme zvolila inú možnosť - stráviť víkend na jednej akcii, kde som sa nadrela ako kôň, nevyspala som sa, nenajedla som sa a všetko ma len bolí. Jedinou útechou mi je, že som takto pomohla mnohým ľuďom, ktorí si to zaslúžili a že som tento čas strávila s ľuďmi, ktorých mám rada.

Ale minca má vždy dve strany, že? Viem, že som to zase prehnala a robila som nad hranicu únostnosti, čiže ledva držím oči otvorené. A keďže som aká som, a teda hlúpa, samozrejme, že ešte sedím za počítačom a píšem tento článok. Takisto viem, že som sa nič dosiaľ nenaučila na nadchádzajúci týždeň a pritom som zapísala zo pár riadkou v zošite s nadpisom : DÚ. A do tretice to najlepšie (alebo možno aj nie) - ešte ma čaká aj domáce upratovanie, keďže som celý piatok a sobotu zabila mimo domu. Ale verím, že to nejako zvládnem.

Dúfam, že sa tento rok budem vedieť správne rozhodovať, lebo si myslím, že to bude dôležité. Dúfam, že si budem vedieť rozvrhnúť čas tak, aby som popri škole stíhala neignorovať priateľov a svoje povinnosti doma a aby som si vedela užívať aj nejaké to voľno. Ale v tejto chvíli hlavne dúfam, že hneď ako si ľahnem, tak zaspím a dúfam, že sa mi bude snívať o lete. Vždy sa potom budím kľudnejšia a vyrovnanejšia. A spomínam si ešte na jednu vec - dúfam, že naša stužková nebude jedno veľké fiasko, lebo zatiaľ to tak vyzerá. Viem, že mnoho tired chystalo program dva dni alebo aj menej pred dňom D, ale aj tam mám taký neblahý pocit, že naša trieda je jedno veľké fiasko sama o sebe, takže... niet čo dodať.