Cestoval som raz v Petržalke prepchatým autobusom. Všimol som si muža stredného až vyššieho veku, ktorý sa pretlačil k sedadlu na ktorom sedel mladý chalan. Muž mu niečo ukázal, mládenec vyskočil ako struna a uvoľnil mu miesto. Bolo to dosť pôsobivé, takže som sa teraz ja pretlačil k mužovi a spýtal som sa ho, ako to dokázal.
Vysvitlo, že to bol invalid a ukázal mladíkovi svoj preukaz. Nanešťastie môj dobrý dojem dlho netrval - muž ho rýchlo pokazil tým, že začal nadávať na „tú dnešnú mládež". Veľmi nelogicky, pretože mu chalan miesto prepustil. Muž svoju tirádu ukončil: „To ja som si svoje dcéry inak vychoval. Keď zapískam, tak skočia." Bolo mi skoro fyzicky zle, keď som ho počúval - takíto rodičia vychovávajú zo svojich detí ľudí, ktorým bude chýbať sebadôvera a ktorí budú celý život skákať tak, ako im druhí budú pískať.
Prešiel som hodný kus sveta a všimol som si, že jedným z najväčších nedostatkov slovenskej povahy je nedostatok sebadôvery a sebaúcty. Čiastočne to bude dané slovenskou históriou. Slováci žili zväčša po dedinách a keď títo sedliaci išli do mesta, tak pánom išpánom a vicišpánom bozkávali ruky. Keď sa potom takáto ponížená hlava rodiny dostala domov, kompenzovala si to diktátorským chovaním sa voči ženám a deťom. Ako to už býva, takéto postoje sa prenášajú z generácie na generáciu a jednoducho nie sú zlučiteľné so zdravým sebavedomím.
Svoju nešťastnú úlohu akiste zohral aj veľký vplyv RKC. V nej sa totiž vyžaduje a cení priam zaslepená poslušnosť - najmä ak je ponížená. Je to paradoxné - keby to Pán Boh tiež tak videl, bol by nás stvoril bez mozgov a bez slobodnej vôle. Keďže však tu vôľu a zväčša aj mozgy máme, tak by sme ich mali aj používať. Treba si tiež uvedomiť, že Desatoro hovorí o úcte k rodičom, ale nie o bezhlavom poslúchaní.
Ponížený človek, ktorý celý život poslúcha, je nešťastný človek. Nie je schopný rozviť svoj potenciál a je plný strachu. Zaznáva svoje a často nekriticky obdivuje a prijíma cudzie. Býva podlízavý k silnejším a krutý k slabším. Myslí si, že keď s ním zle zaobchádzali aj on má právo zle zaobchádzať s druhými. Chová sa paranoidne a je schopný bezcitných a podlých skutkov.
Netreba debatovať o tom, že výchova detí je nutná a že niekedy musí byť obmedzujúca. Treba deti naučiť, čo je dobré, čo je zlé a to zlé obmedzovať. Rodičia majú mať nad deťmi autoritu, pretože majú viac skúsenosti a chcú deťom dobre. Ale musia si uvedomovať svoje nedostatky a vyhýbať sa vo výchove tomu, čo ich samých zraňovalo a poškodzovalo, keď oni boli deťmi. Argument „aj mňa tak vychovali a tu som" je hlúpy a nezodpovedný. Rodičia nesmú vychovávať svoje deti tak, aby tieto mali na výber buď poslúchať a skončiť ako zdeptaní, menejcenní úbožiaci, alebo vzbúriť sa. Pri vzburách sa totiž odmieta aj zlé aj dobré a výsledkom môžu byť riadni gauneri.
