Spočiatku som mala po výbere Dolomitov, ako miesta tohtoročnej dovolenky, trocha strach. Hoci na hory chodím posledné dva roky často, nevedela som si veľmi dobre predstaviť, ako zvládnem takýto fyzicky náročnejší týždeň. Nebyť skúseného horolezca, ktorý mi robil spoločnosť, netrúfla by som si na takýto druh "oddychu". Všetko nakoniec dopadlo na výbornú.
Prvé dva dni sme rozložili stan v blízkosti jazera Misurina (1750 m). Naším cieľom bola oblasť Tre Cime. Rozhodli sme sa, že na presun k východziemu bodu našej prvej horskej túry využijeme autobus, ktorý vyváža turistov v pravidelných intervaloch k chate Rifugio Auronzo (2320 m), k miestu, z ktorého sa Tre Cime dajú v nenáročnom teréne, bez väčších prevýšení, obísť za cca 4 hodiny.
Obklopení kamenistými svahmi, porastenými horskými kvetmi, s nádhernými výhľadmi na okolité hrebne a vrchy, sme prešli k chate Rifugio Lavaredo a následne sme stúpali do sedla Forcella di Lavaredo (2405 m). Tu sme mali možnosť prvý krát vidieť fascinujúce severné steny Tre Cime, ktoré sú veľkou výzvou pre horolezcov. Odtiaľ sme za cca 45 minút prešli k chate Tre Cime (2405 m). Nádherné výhľady na vrcholy Dolomitov, do dolín a "blízkosť" neba, to všetko stálo skutočne zato.
Už počas cesty k chate Tre Cime sme naďabili na prvé pamiatky z obdobia 1. svetovej vojny - vojenské bunkre, ktoré si vojaci vyhlbovali do horského masívu. V Dolomitoch sú ich stovky. Nedokážem si ani len predstaviť, ako mohli v takýchto podmienkach dlhodobo žiť. Najmä v zime. Hoci takto to vyzerá celkom romanticky. Niektoré z týchto kamenných architektúr sú len jednoduchými malými dierami bez okien, niektoré tvoria komplikované splete chodieb a miestností s výhľadom na viac svetových strán tej-ktorej hory. Tak či tak majú neuveriteľné fluidum.
V príjemnom prostredí chaty Tre Cime sme si dali krátku pauzu. Obdivovali sme architektúru vysokohorskej chaty a priľahlej maličkej kaplnky, akých je v Dolomitoch neúrekom. Narazíte tu na ne na najnepravdepodobnejších miestach.
Keď sme si trocha oddýchli, rozhodli sme sa, že nebudeme pokračovať len v okruhu Tre Cime, ale vybrali sme sa po zaistenej ceste na vrchol Torre di Toblin (2617 m). Samozrejme potrebnú výstroj sme mali so sebou. A stopy 1. svetovej vojny sme našli aj tu. Väčšina zo zaistených ciest v talianskych Dolomitoch je s ňou úzko prepojená. Mnohé vznikali práve počas tohto obdobia, aby umožňovali vojakom lepší prechod, či únik cez vrcholy hôr. My sme si zvolili na výstup rebríkovú zaistenú cestu na severnej strane Torre de Toblin. Pre mňa to bola cesta nesmierne namáhavá a trvalo mi isto viac ako pol hodinu vyškriabať sa po strmých rebríkoch na vrchol. Skúsenému lezcovi by to trvalo isto o polovinu menej.
Z vrcholu bol nádherný výhľad na horskú skupinu Sorapis. Tá námaha stála zato. Bola vynikajúca viditeľnosť a tak sme si vrchol vychutnali. A nadol sme sa vybrali druhou, oveľa ľahšou zaistenou cestou, ktorej história sa viaže takisto k 1. svetovej vojne. Meno dostala po poľnom kurátovi Hospovi. Napriek tomu, že cesta nebola až taká namáhavá, trval nám zostup tiež viac ako pol hodinu. Od nej to už bolo len 10 minút k chate Tre Cime. A potom sme pokračovali v okruhu okolo rovnomenného trojvršia ešte asi 2 hodiny k východziemu bodu.
Bol to nádherný výlet. Keď sme sa vrátili k stanu som však ešte netušila, že mi zapálená achilovka nedovolí už žiaden náročnejší výstup, a že budem nasledujúce dni Dolomity vnímať viac turistickým, ako vysokohorským spôsobom. Ale o tom nabudúce.
