Len pred pár hodinami som sa vrátila z krátkeho výletu v Tatrách, farby sú ešte čerstvé, vo svetri ešte cítiť vôňu živice. Škoda, že tých pár dní ubehlo tak rýchlo.
Neviem, či dokážem vyskladať z fotografií svoje pocity, ktoré sa už stihli premeniť na spomienky /hoci sú farby čerstvé a sveter je ešte cítiť živicou/.
Mrazivo chladná voda Zeleného potoka. Jeho zvuky nás sprevádzali skoro celú cestu k Zelenému plesu.
Listy sfarbené do červena nádherne kontrastovali s bielou končiarov, posypaných prvým snehom.
Majestátne Zelené pleso. Tu už bolo cítiť blížiaci sa príchod zimy.
A nie len cítiť. Na zimu sú tu už pripravení.
Úsek medzi Zeleným a Veľkým bielym plesom bol najzaujímavejší. Jeseň sa tu skutočne vyfarbila.
Malebné Trojrohé pleso, ktoré som doteraz nepoznala, ma prekvapilo. Je to skutočne čarokrásne miesto. Také nepodobné ostatným plesám.
Záver patril Veľkému bielemu plesu. Tomu by som dala prívlastok "tiché". Sem sa raz vrátim v lete /tu sa dá čistiť myseľ/.
A potom nasledovala skrehnutá cesta domov. Hore už bolo napriek farbám skutočne zima.
