Možno tak pod vplyvom nedávno prečítaného príbehu (týraného dievčaťa),možno preto, že posledné dni prší a je zimomrivo, premýšľam dosť intenzívnenad neschopnosťou brániť sa pred činmi, slovami ale i nechcenou prítomnosťouiných.
Je to desivé, ale čím ďalej tým jasnejšie si uvedomujem opakujúcusa neschopnosť (nie len svoju) otvorene a účinne sa postaviť tým,ktorí vedome, či nevedome ubližujú. Čím viac o tom premýšľam, tým viac sami vidí, že často ubližujú len preto, lebo sa nedokážeme/nechceme/neviemevzoprieť. V horšom prípade si ani neuvedomujeme, že nám niekto svojimsprávaním ubližuje, že krok po kroku takému správaniu ustupujeme. Dokonca sanaše pokorné prijímanie vôle iných stáva čímsi celkom prirodzeným, súčasťounášho každodenného života. Drobnými ústupkami počnúc až po zásadné rozhodnutia,ktoré prijímame proti svojej vôli.
Myslím na všetko tolerované konanie iných, ktoré nás oberáo nás samých, o našu prirodzenosť, spontánnosť, o radosť a smiech,o našu bezstarostnosť a bezprostrednosť.
Keď nám ktosi po kúsku kradne z času, z duše a z pokoja.A my mu z nich dobrovoľne odkrajujeme. Dobrovoľne sa vzdávame svojichtúžob, predstáv, meníme rozhodnutia. A to všetko preto, lebo nechcemesklamať, zraniť, nahnevať, pretože sa čosi nepatrí, pretože nám čosineprináleží...
Kde je hranica, za ktorou sa naša pokora, poddajnosť aústupčivosť stáva pre nás sebezničujúcou?
Myslím, že neschopnosť bojovať proti tlaku druhých je častoúmerná pokore, ktorá je v nás prítomná. To ona nás oberá o nás samých. Ak je náhodou súčasťou nášho konania aj strach, väčšinou je to strach spojenýs obavami, že to budeme my, kto ublíži, ak budeme konať inak ako sa od násočakáva.
Neviem si teraz odpovedať, prečo sme často takí submisívni a prestávame myslieť sa seba. Na sovj život, na svoje dobre, na svoju radosť.