Cítim šancu ubrať čosi sile, ktorá sa nám proti našej vôli desaťročia vpletá do životov.
Cítim nádej, hoci nie je bezhraničná /škoda, že sme otupeli, že si často ani neuvedomujeme, že je niečo inak akoby sme chceli, škoda, že už inak ani nechceme/. Vlastne to ani nie je o nádeji. Len o jej stope, malom odtlačku pozitívne vibrujúcom v spleti mojich myšlienok.
Takejto nádeje sa už radšej priveľmi intenzívne nedotýkam. Spoločnej nádeje. Pred rokmi ju nahradila skepsa.
Stále /či možno stále viac/ ju obostiera rezignácia, nostalgia za (ne)chceným, zabudnutie. A spomienky skreslené časom a falzifikátormi, ktorí vedia ako predžuť všetko do podoby ľahko stráviteľnej. Načo komplikovať obrázky minulosti možnými otázkami. Spomienky sú krajšie keď sa nepýtajú.
Cítim malý dotyk nádeje, že by sa čosi predsa len mohlo zmeniť /viem, nič nie je dokonalé/. Cítim možnosť uvolniť o kúsoček puto desaťročí.
Ten strach čo cítim je však väčší. Strach z voľby masiek smerujúcich k zabudnutiu. Ich prúd je dravý. Je také ľahké sa v ňom stratiť a pohodlné nechať sa ním unášať.
