Posadil si ma do auta a vyrazili sme. Stále sme nič nevraveli. Ale cítila som tvoju silu, že vieš čo robíš. A preto som sa ničoho nebála.
Naopak. Usmievala som sa. Chcelo sa mi nahlas smiať, aj som to urobila. Vieš, taký ten smiech, ktorý príde náhle a ani nevieš prečo. Taký úprimný, radostný, jednoducho taký šťastný. Taký. Detský. Poznal si ho. Nereagoval si.
Zastavili sme. Bolo poludnie. Vzduch bol ešte celkom čerstvý. Ale nebola to taká tá svieža vôňa. Bola sladká. Sladká vôňa jari, kvetov, lesa. Áno, lesa a trávy, stromov. Slnka. Určite bolo krásne, cítila som to na tvári.
Opäť si ma chytil za ruku a viedol. Mám rada, keď ma niekto vedie. Ktokoľvek. Pretože mám istotu, že sa sama nestratím.
Ticho. Zacítila som arómu mokrého dreva, určite tu v noci pršalo. Mm.. Nádhera. Konečne si niečo povedal. Pozor schod. Zasmiala som sa. Aj tak som sa potkla! - unesená po dlhej dobe tvojím pevným hlasom.
Otvoril si dvere a ja som vedela, že som tvoja princezná. Jediná. Zavrel si a ja som si ani nestihla uvedomiť, že už nemám šatku. Stále som mala zavreté oči. Zvykla som si viacej vnímať inými zmyslami a utvárala som si svoje predstavy a fantázie o tom kde som.
Otvor oči. Otvorila som a moje ilúzie sa rozplynuli ako domček z karát. Pretože boli o ničom oproti tomu, čo som uvidela.
Drevený strop! Máme ho tak radi. Drevo drevo drevo. Krb, poľné kvety vo váze. Teplo. Zatočila sa mi hlava. Z toho všetkého. Nie ako keď som stála na okraji skaly a pozerala dole. Nie. Teraz sa určite neobrátim a neujdem domov. Pohladil si ma po vlasoch. Ako si vždy zvykol. Nežne.
Kým som sa ja obzerala a obdivovala toľkú krásu jednej miestnosti, ty si sa pokúšal zakladať oheň v krbe. Ale šlo ti to. Zázračne rýchlo. Od toľkého úžasu som bola celá bez seba.
Keď som akurát pozerala na staré obrázky v zaprášených drevených rámoch na stene, pristúpil si ku mne a zozadu si ma pevne objal okolo pliec. Pri týchto momentoch mám zvyk zatvárať oči a vnímať len ten dotyk čo najintenzívnejšie, aby som si ho vo chvíľach samoty mohla premietať v mysli aj miliónkrát!
Pred krbom bol krásny červený koberec. Sadli sme si. Ani som si nevšimla a ty si nám už stihol aj uvariť čaj. Mmm Cítim šalviu, žihľavu, harmanček? Neviem, ale je výborný. Máme ho vo veľkých šálkach. Zohrieva nám ruky. Cítim ako mi teplo prechádza celým telom.
Konečne sa rozprávame. Na nič sa nepýtam ohladom tohto všetkého. Vieš čo mám rada a vieš, že najradšej sú to takéto spontánne prekvapenia.
Som ticho.
Rozprávaš mi. Veľa. O svojom detstve, láskach, sklamaniach a úspechoch. O škole, o kamarátoch a ich osudoch. O tom aká som. Nie aká som bola, ani akou by som mala byť a ani akou napokon budem.Len o tom akou som teraz. Nie sú to lacné komplimenty, to si nikdy nezvykol. Vedela som, že to myslíš vážne. Povedal si, že som dobré dievča a si zvedavý čo zo mňa vyrastie. Určite to bude kvietok, krásny a hádam trvácny. Ale to už nie je na tebe, ale na mne.
Prestala som byť ticho. Vymenili sme si role a popri tom popíjali z čoraz chladnejšieho čajíka. Nehovorila som o svojom detstve, ani o škole, ani o ničom podstatnom. Možno to znelo ako niečo bezmyšlienkovité a nezrozumiteľné.
Hovorila som o svojich pocitoch. O tom ako všetko prežívam. Samozrejme, že si to už dávno o mne vedel. Ale toto bolo iné. Rozprávala som o tom, ako ma aj zlomená čokoláda dokáže nadchnúť k napísaniu nejakého príbehu. O tom, že sa rada prechádzam sama v lete v noci po neznámych tmavých chodníkoch. A že sa bojím. Veľmi sa vtedy bojím. Ale aj tak to milujem.
A tiež o tom, že mojím veľkým šťastím bolo, že som stretla teba a že si mi ukázal aj iný pohľad na veci aký som mala ja. A to ma obohacovalo a stále obohacuje, prosím, neprestaň s tým. Myslela som, že vždy budem potrebovať niekoho, kto so mnou bude súhlasiť a bude ma nevýslovne zbožňovať.
Ale nie. Nie je to tak. Nevedela som to dovtedy, kým si mi neukázal pravý zmysel niektorých vecí. Keď ja sa rada tak dlho zaoberám maličkosťami, že potom zabudnem na zaoberanie sa tej veľkej veci, ktorú tie maličkosti vytvárajú.
V tej chvíli si ma pobozkal. Na čelo. Začínala som tárať.. Umlčal si ma. Zrazu som vyskočila.
Prévert!! Veď ja tu mám Préverta! Nosím ho stále so sebou, pretože nikdy neviem, kedy budem mať na neho chuť. Poďme si čítať! Súhlasíš.
Zoberiem knihu do rúk a poviem ti aby si zatvoril oči a roztvoril ľubovoľnú stranu. Len tak. Bingo.
Jeden muž jedna žena
nikdy sa nevideli
Žijú od seba veľmi ďaleko
a každý v inom meste
Jedného dňa
tú istú stránku tej istej knihy čítajú
súčasne
na sekundu v tej istej sekunde
prvej minúty
a v poslednej ich hodine
presne až je to úžasné.
Tú mám rada. Prečítali sme si ich ešte niekoľko a ani sme sa nenazdali a bol večer.
Vonku pršalo, dážď búchal do okeníc a vytváral úžasnú hudbu. Započúvala som sa. Mala som chuť ísť von, úplne bosá. Len tak. A zmoknúť. Do nitky. Mať mokré vlasy, oči, ústa vlhké s chuťou jarného dažďa. Aby som potom mohla ísť dovnútra, ty by si mi dal deku a pomaličky by som vyschla. Mala rozstrapatené vlasy padajúce do očí a na tvári vďačný výraz, že ťa mám.
Urobila som to. Ani som nestihla zaregistrovať ako si na mňa kričal, že nech nebláznim, že prechladnem. A vieš, že mi to bolo vtedy aj celkom fuk, či budem chorá? Nešiel si za mnou. Nie hneď. Nechal si ma vyblázniť, vyskákať sa, vyplakať sa. Od toľkej radosti.
Čakala som ťa. Vedela som, že zachvíľu za mnou prídeš, pretože to máš tiež rád. Silno si ma objal, chytil mi tvár do oboch dlaní a jediné čo si povedal bolo, že som tvoje malé bláznivé dievčatko. Usmiala som sa. Dievčensky.
Povedala som pssst. Chcel si totiž pokračovať. Nie, ja som už nepotrebovala nič viac počuť. Načo. Všetko ostatné som cítila.
Vliezli sme dovnútra. Usušili sa. Zahrali si človeče nehnevaj sa. Vyhrávala som, ha.. V istých veciach som bola až príliš súťaživá a veľmi som sa ti smiala, keď si prehrával, pretože ani ty si to nemal rád.
Medzitým už vonku prestalo pršať a my sme sa rozhodli, že si zoberieme víno, deku a sadneme si na hojdačku na terase. Tiež bola krásne drevená. A víno bolo v ten večer neskutočne chutné. Pokojne sme sedeli na mäkkej hojdačke a nahlas snívali a pozerali na hviezdy. Na to množstvo hviezd a mysleli sme na to množstvo druhých ľudí, ktorí robia to isté.
Začal si rozprávať vtipy. Mala som to rada. Hovoril si ich tak pekne. Tak úprimne. Tak, aby si ma rozosmial, aj keď vtipné neboli.
Bolo to krásne. Víno bolo vypité a mňa pomaly zmáhala únava.Ďalej si už nepamätám. Len to, ako som sa zobudila do jasného slnečného rána a zacítila vôňu rannej kávy a tvojej vône.
Vône muža, ktorému verím.
