... ale dodnes mi nie je jasné, prečo v tomto štátne nevieme zabrániť úniku miliónov a zbytočným „krvi prelievaniam“. Že odkiaľ o tom viem?Nuž poviem vám, mám v živote asi trochu smolu. Už ani neviem, čo je príčinou všetkého a dnes si už ani nie som istá, či poznanie nepoznaného by pre mňa malo nejaký podstatný zmysel. Veci sa však majú tak, že v nemocnici som viac než doma. Žiaľ. Zmieriť sa dá zo všeličím... že máte raritné ochorenie, že lekári nemajú dostatočné skúsenosti s vašou diagnózou, i s tým, že ste občasným pokusným králikom. Všetko sa dá vydržať vo viere, že čo, keď to tento krát lekári trafia a vám sa skutočne polepší. Podľa vášho ošetrujúceho lekára, to „poondiate“ zdravie.Niekedy mám viac šťastia. Liečba zaberie, vírusy a baktérie sa mi vyhýbajú, nohy ma držia, chrbtica bolí o čosi menej. Idylka. A potom to príde.Z každej strany počúvate, že by ste síce potrebovali „toto a ono“, ale že poisťovňa potrebný úkon neuhradí, že na danú kompenzačnú pomôcku a ani liečbu už nemáte nárok, a že máte byť vlastne rada, že ste na tom tak, ako ste, lebo ľudia so slabšou psychikou by to tak skvelo nezvládali a iní – tí slabší by vám vo vašej situácií už len posielali pozdravy z onoho druhého sveta. Tak sa usmievate.Tomu, ako unikajú zbytočné milióny zdravotných poisťovní za výkony, ktoré podstupujete duplicitne a vlastne ani neviete prečo. Či je to pre malichernosť, rozmary, alebo skutočne len pre prelievanie a prilievanie si peňazí do vlastného vrecka za niečo, čo nie je nevyhnutné. Úsmev vám však zmrzne vo chvíli, keď vám okrem úniku financií, zbytočne tečie aj krv. Niekedy doslovne.Skutočne neviem pochopiť, prečo musím podstupovať niektoré odborné vyšetrenia duplicitne s odstupom času pár dní, a prečo musím pri niektorých diagnostických metódach trpieť zbytočne. Pochybujem totiž, že výsledok vyšetrenia z pondelka sa v stredu náhle zmení len preto, že ma medzičasom preložili na inú kliniku. Keď si však otvorím ústa, dostávam strohú odpoveď: „U nás sme vám toto vyšetrenie ešte nerobili.“ U NÁS.Super, v duchu sa usmejem. Ironicky. Keď to takto so mnou pôjde ďalej, o chvíľu sa limit na moje ošetrenie niekoľkonásobne zvýši a ja si budem môcť z následných opakovaných vyšetrení a ich výsledkov akurát tak vytapetovať túto, tak neútulnú nemocničnú izbu, pomyslím si. Škoda len, že sa pritom zabúda na pacienta. Nevadí, zahryznem si do jazyka a tú ZBYTOČNÚ bolesť znova pretrpím. Veď U NICH mi tento zákrok ešte nerobili. A tak okrem zbytočnej bolesti a mojich sĺz opäť raz potečú zbytočné peniaze z vrecka zdravotných poisťovní.Je paradoxné, že práve ja, v prenesenom význame píšem o tom, že chápem cieľ našich poisťovní, keď hovoria o úsporách financií a eliminácií duplicitných výkonov. Ale všetko má svoje medze a hranice.Tie však väčšina z nás pochopí až vtedy, keď príde „na lámanie chleba“. Keď budeme potrebovať skutočnú pomoc, pomôcku či lieky, ale starostlivosť nám bude zamietnutá z dôvodu prečerpania finančných prostriedkov na to vaše „poondiate“ zdravie.To, že nemocnice prečerpali tieto financie len preto, že „U NÁS SME VÁM TIETO VYŠETRENIA EŠTE NEROBILI“ v tú chvíľu, skutočne už nikoho nezaujíma. A ani to, že lekára už s plačom prosíte o to, aby dané vyšetrenia už znova nepožadoval, pretože boli pre vás skutočne bolestivé.Na kolotoči je však zaujímavé, že sa stále točí. A presne to sa deje aj vo vašom prípade a v zdravotníctve. Peniaze sa točia a točia, vy podstupujete jedno a to isté vyšetrenie s odstupom pár dní na rôznych klinikách, pretože, v tomto prípade si lekári navzájom nedôverujú a musia si dané výsledky overiť na svojom vlastnom pracovisku (keď však nejde o peniaze tak si lekári podávajú ruky a nepodrážajú sa) a vám sa z toho všetkého točí nielen hlava, ale aj žalúdok.Nuž, keď to nejde po dobrom, tak sa skúšate ozvať. Raz, dva krát, znova a opakovane. No aj v nemocnici platí, že najlepšia obrana je útok a práva pacienta visia len na nástenkách. A tak sa ocitáte pred psychologickou (alebo psychiatrickou) ambulanciou, kde vám má byť vykonané OBJEKTÍVNE vyšetrenie. Po troch otázkach lekára, ktorý vás ani neusadí na stoličku, a po troch minútach trápnosti v lekárskej miestnosti, sa tento kruh akosi uzatvára. Lekárka sa pri odchode na vás prvýkrát pozrie a to hneď so slovami „Napíšem vám, že trpíte depresiou, tú má dnes každý.“ Predtým, ako za sebou definitívne zatvárate dvere sa jej ešte poďakujete. Za OBJEKTÍVNE vyšetrenie, ktoré potvrdí, že práva pacienta a možnosť odmietnutia vyšetrení sú len na papieri, lebo ste si dovolila oponovať lekárom, lebo ste chcela šetriť tie zbytočne unikajúce milióny, pretože vidíte, že veľa vecí, ktoré v nemocnici podstupujete nemajú zmysel ani logiku, lebo očakávate, že keď sa váš zdravotný stav skutočne zhorší a budete potrebovať pomoc, tak že ju dostanete a v poisťovni vás neodstavia so slovami „Už ste si prečerpali limit“. Tak sa potom pýtam znova, kedy sa tento kolotoč zbytočností konečne zastaví?Marci V.K.
