Lacné pracovné sily

Skôr než som do Talianska vycestovalaAj ja patrím k tým, ktorý si chceli zarobiť na brigáde ďaleko od domova, ďaleko za hranicami. Spočiatku bolo všetko v poriadku, zohnala som si číslo na sprostredkovateľov sezónnych prác, vybavila som si potrebné dokumenty, nechala som sa poistiť, zbalila som si veci, a už ma nebolo. Veď, čo by nie. Pre peniaze, ktoré mi núkali, sa neoplatilo viac čakať. Spomedzi ponúk sprostredkovateľských agentúr som si vybrala brigádu na paradajkových plantážach v Taliansku (mesto Foggia), kde sa dalo zarobiť až 50 tisíc mesačne. Odchod bol naplánovaný na koniec júla, doklady som si vybavovala už od mája. Mala som však podmienku – skôr než som mala odísť, chcela som sa osobne stretnúť so sprostredkovateľmi práce. Bála som sa, že by to mohol byť podfuk, veď neraz na to mladí ľudia doplatili, myslela som si, že keď sa budeme pozerať jeden druhému z očí do očí, zistím, či sú seriózni. Navštívili ma štyrikrát. Nezastierali, že mi ponúkajú veľmi únavnú prácu ale zároveň sľúbili, že bude o mňa dobre postarané. Príjemné ubytovanie, strava a dokonca aj voľný čas. Fofografie, ktoré mi predstierali pred oči boli naozaj okúzľujúce, a tak som už neváhala.Príchod tam bol pre mňa veľkým sklamanímCestovali sme skoro 30 hodín, pretože cestou po Slovensku naši zamestnávatelia zbierali ďalšie lacné pracovné sily. Spolu nás bolo 21, z toho len päť žien. Mali sme informáciu, že budeme ubytovaní v rodinnom dome v blízkosti plantáže, na ktorej budeme pracovať. No od rodinného domu to malo veľmi ďaleko. Časť z nás bývala v maštali, ostatní v garáži alebo v zrúcanom dome s holými stenami. Musím povedať, že ma to zaskočilo, ale v podstate som sa pripravila na všetko a neustále som si opakovala, že tri mesiace v takýchto podmienkach vydržím. Moja batožina mala 140 kilogramov, myslela som na všetko. Na rozdiel odo mňa, niektorí nemali ani spacák, čo bolo v holých miestnostiach starej barabizne obrovským problémom. Drina, drezúra a opäť drinaĎalšie prekvapenie nastalo, keď nám popoludní ukázali debničky, z ktorých každá pohltila 230 kíl paradajok. My sme totiž mali naivnú predstavu, že sedem mariek nám sľúbili za naplnenie obyčajných, zelovocových debien. Našou úlohou bolo vytrhnúť pätnásťkilovú rastlinu zo zeme a otriasť ju do debničky. Zvyšok sme museli poodtŕhať, robiť veľmi rýchlo, pretože majitelia plantáže nás v jednom kuse poháňali. V podstate nám to neprekážalo, veď sme si chceli zarobiť. Okrem toho, kto robiť nechcel, alebo nevládal, nemusel. Čo čert nechcel, spustil sa dážď. Pršalo v kuse štyri dni a my sme nemohli robiť. Bolo to dosť otravné, najmä pre mužov, či si prišli zarobiť, ako ja. Keď sa počasie konečne umúdrilo, pracovali sme po kolená v blate, bosí, úplne mokrí. Nemohlo ma rozhádať, že už zase prší, že sa príšerne ochladilo, že stojím bosá, po kolená v hline, že mi prezreté paradajky praskajú v rukách. Pracovať sme začali vždy o šiestej ráno, okolo jednej sme mali asi desaťminútovú prestávku na obed a robili sme až do deviatej-desiatej hodiny večer. Musím sa pochváliť, že sa mi dosť darilo – za deň som naplnila desať debničiek, ostatné baby ich zvládli tri, štyri. Na druhý deň bol budíček o piatej ráno. Mala som svalovicu ako nikdy v živote. Jednoducho som nedokázala vstať z postele, a tak na tom boli asi všetci. Majiteľ plantáže si na tento deň predsavzal vypraviť dva kamióny, čo znamenalo pripraviť 180 debien! Pri posledných siedmich sme sa už len kolenačky plazili. Odmena bola pre nás viac než lákaváSom presvedčená o tom, že kto to nezažil, nevie o čom rozprávam. Nikdy v živote som si nevedela predstaviť, čo je to skutočná drina a zaslúžiť si peniaze, a to pracujem od svojho detstva. So zamestnávateľmi sme mali dohodu, že nás budú vyplácať každý druhý deň. Chceli sme mať istotu, že ťažko zarobené peniaze nám budú aj vyplatené. Za dva dni som si v prepočte zarobila približne šesťtisíc korún. Bol to dobrý pocit. Po týždni od nás odišli všetky dievčatá a dvaja chalani, nezvládli to. O to viac ma tešilo, že chlapskú prácu zvládam. Veď mojim snom bolo doniesť domov čo najviac peňazí, aby som si čo – to mohla na Slovensku kúpiť. Nie každý však rozmýšľal tak ako ja. Našli sa medzi nami aj takí, ktorí peniaze rozflákali hneď ako ich zarobili, napríklad na prostitútky. Tie tam boli veľmi lacné, zároveň tam boli muži bez žien, tak si to mohli dovoliť, aspoň tak hovorili oni.Sny však boli iné než realitaNapriek tomu, že som prekonala samú seba, že som dokázala sebe a aj ostatným, že roboty sa nebojím a doniesla som si domov pekné peniaze (ktoré by som na Slovensku veľmi ťažko zarobila za takú krátku dobu), nebolo všetko tak ako nám bolo sľúbené. Keby som nemala povahu akú mám, keby som bola slabá, citlivá a príliš zraniteľná, nevydržala by som tam a aj ja by som patrili medzi tých, ktorí to po týždni vzdali. Preto chcem všetkým povedať, aby si dávali pozor. Nech idú cez agentúru, ktorú už poznajú, napríklad z rozprávania od svojich kamarátov, od príbuzných. Ja som sa síce so svojimi zamestnávateľmi stretla štyrikrát, videla som prekrásne fotky a možno som si v kútiku duše myslela, že to bude dovolenka, opak bol však pravdou. Na to som však prišla až na mieste, ďaleko od domova. Sama som prekvapená, že som dokázala žiť v špine, blate, bez jedla a často krát aj bez vody. Nemala som kúsok súkromia, niečoho čo by patrilo len a len mne. Bola to pre mňa skúsenosť a ťažko sa mi bude zabúdať na smrad z prehnitých paradajok, ktoré sa mi borili do mojich bosých nôh, na šactvo, ktoré zhnilo rovno na mne, na pichliače, modriny po celom tele...Marcela Konrádová