Vedela som len, že ide o nejaký nádor na mozgu. A keď som čítala príbehy ľudí, ktorým do života vstúpila táto diagnóza s prívlastkami ako terminálny, nevyliečiteľný, smrteľný, vždy mi hlavou prebleslo: "Čo by som robila, keby som to bola ja?"
Ale na tej pomyselnej nemocničnej stoličke som nakoniec nesedela ja. Bol tam môj otec. Zrazu. Z ničoho nič. Z kategórie „zdravý chlap“ sa v priebehu sekúnd stal „smrteľne chorým pacientom“.
A poviem vám, kamaráti… prehltnúť niečo také je ťažké. Nie len kvôli tomu, čo tá choroba spôsobuje. Rakovina je sviňa, to vieme. Ale aj kvôli tomu, že vám to hlava jednoducho neberie. Ako je možné, že pred pár dňami ešte sedel so mnou v kuchyni a debatovali sme, či by mal ísť na predčasný dôchodok… a dnes sa ho už možno ani nedožije?
Rakovina je zlá. Ale rakovina mozgu… to je brutalita. Neberie len telo, berie aj dušu. A vy môžete bojovať ako lev, skúšať liečby, hľadať nádej… ale na konci dňa len bezmocne sedíte pri posteli a pozeráte do tých kedysi veselých očí, ktoré akoby hovorili: „Prosím… už nech je koniec.“
Nepíšem to preto, aby som si uľavila. Hoci vstrebať to celé je sakramentsky ťažké. Ale máj je mesiac povedomia o rakovine mozgu a ja chcem, aby ste o nej vedeli.
Glioblastóm si nevyberá. Nezaujíma ho vek, pohlavie, vzdelanie, životný štýl, ani vaše plány. Jednoducho príde… ako búrka z jasného neba, a keď o ňom prvýkrát počujete, už je zväčša neskoro. Pacient dostane zo dňa na deň nálepku „spotreba do 12-18 mesiacov“, ako keby bol jogurt v chladničke. A rodiny… tie dostanú len časovanú bolestnú bombu, bez návodu, ako ju zneškodniť.
Liečba? Neexistuje. Teda nie taká, ktorá by viedla k uzdraveniu. Dá sa len predlžovať čas. A viete čo? Už vyše 20 rokov sa štandardný liečebný protokol nezmenil. Preto je výskum taký dôležitý.
A práve ten dostal v USA v roku 2025 ranu pod pás. Výskum glioblastómu tvoril v roku 2024 len 1,69 % z rozpočtu na výskum rakoviny. V roku 2025 sa to číslo znížilo na nulu. To znamená menej klinických štúdií, menej objavov a menej nádeje.
Veľká časť celosvetového výskum je odkázaná na súkromných darcov, nadácie a neziskovky. A preto vás, priatelia, prosím – ak natrafíte na zbierku, ktorá sa týka glioblastómu, prispejte. Alebo pomôžte rodinám, ktoré sa snažia na darcovských portáloch získať financie na zahraničné liečby. Pretože čas je ich najväčší nepriateľ.
Na Slovensku sa ročne diagnostikuje približne 300 prípadov glioblastómu. Nie je to veľké číslo, ale škody, ktoré táto diagnóza napácha, sú obrovské.
Nedávno mi niekto povedal, že „to je hrozne neférové, čo sa stalo tvojmu otcovi“. Áno, je. Ale bolo by to viac fér, keby sa to stalo niekomu inému? Susedovi? Kamarátovi?
Nie. My sme si vytiahli čierneho Petra. Ale keby nie my… možno by ste to boli vy. Alebo niekto, koho milujete. Nevieme, kedy a koho si osud vyberie. Ale vieme, že podpora a šírenie povedomia môže pomôcť tým, ktorí bojujú o každý deň, o každú spomienku, o každú chvíľu s rodinou.
Ďakujem, že ste dočítali.
Ďakujem za zdieľanie.
Za tých, ktorí už nemôžu hovoriť.
Za tých, ktorí ešte bojujú.
Za tých, ktorých to ešte len čaká.
Tina
