Cítiť sa ako doma - prvé čo mi napadne (vzhľadom na to, že čítam Kto chytá v žite), je časť, kedy Holden prichádza domov: „Ale hneď som vedel, že som doma. V našej hale vám je taká zvláštna vôňa ako nikde na svete. Čertvie, čo to je. Nie je to karfiol a nie je to voňavka - čertvie, čo to je. Ale človek akosi vždy vie, že je doma."
Prvý indikátor by sme teda mali. Vôňa. Taká jedinečná, ktorá vás obklopí, opantá, hneď ako strčíte kľúč do zámku, pootočíte ním a otvoríte dvere.
Čo ďalej? Samozrejme, všetky tie klišé o tom, že doma máme ľudí, ktorí nás milujú, a uznávajú takých akí sme v skutočnosti. Že nás tam čaká rodina, ktorí nás bezpodmienečne majú radi, vždy s láskou privítajú, pochopia, nechajú sa vyplakať a zároveň sa s nimi môžeme radovať aj z najmenších a najmenej podstatných maličkostí. Že sú to otcove ruky bezpečia a mamina náruč pokoja.
A čo to tiché miesto, kútik vašej izby, kde si sadnete prečítať dobrú knihu? Čo hala, ktorá sa mení na tanečný parket s každou obľúbenou piesňou hrajúcou z rádia na ošúchanej kuchynskej linke? Tá kuchyňa, s ktorou sa spájajú spomienky na pečenie vianočných koláčov, vojny v múke so súrodencami a prvé zápasy s rozklepávaním vajíčok, keď vás mama učila oddeliť bielka a žĺtka.
No je domov len tam, kde sme sa narodili? Len tam, kde je rodina?
Nemohol by to byť kopec za mestom, s trávou na ktorej sa dá ležať a behať po nej a šantiť ako malé deti? Čo ak by sme tam skákali predstavujúc si, že je to matrac v izbe, pružinová posteľ, váľať sa po zelenom koberci s odretými kolenami, robiť stojky na rukách a mlynské kolá, tešiť sa zo slnka alebo sa guľovať v zime, keď nás mráz štípe na nose?
Nemôže byť domov tam, kde sú priatelia? Nemôžu byť priatelia naše lode, s ktorými môžeme ísť kam chceme? Zároveň bezpečný prístav, keď sa hladina mora rozbúri a maják nádeje, že všetko raz bude lepšie.
Domov je tam, kde máme srdce.
