Ona by najradšej zatiahla hrubé, látkové závesy a nikoho sem nepustila. Bránila sa tak pred svetlom, svetom a sama pred sebou.
Kreslil by si jej čiarky po tvári, spájal bodky pieh, po oboch líčkach a lesklom nose. Ona by sa len usmiala, urobili by sa jej vejáriky okolo očí, ktoré tak neznášala, a ty tak obdivoval. Jemné vrásky vôkol kútikov úst a jamka v ľavom líčku. Ťukol by si ju z lásky po nose, ona by sa uškrnula a z trucu otočila chrbtom. Vieš, že aj na chrbte, na drieku by si našiel dve malé jamky. Vtisol by si na ne letmý bozk, na čo by sa ona otočila a buchla ťa po hlave vankúšom.
Všetky tie maličkosti, ktoré si na nej miloval, sú stále tam.
Keď jej z rovnučkého nosa padajú večer v posteli okuliare na čítanie, lebo sa príliš zahrúžila do svojej obľúbenej knihy s polorozpadnutou väzbou. Nenasadla by na vlak do Posteľoviec bez toho, aby si neobjednala šálku horúceho čaju, aj keď si je vedomá, že po ňom mumle zo sna. Štvrtá hodina ranná pozná všetky jej tajomstvá. A ty tiež, lebo často ťa jej rozprávanie zobudilo. Nedokázal by si sa na ňu pre to hnevať, len by si sa podoprel lakťami a pozoroval ju, ako sa jej pravidelne nadvihuje hrudník, ako nervy raz za čas myknú končekom prsta.
Veľa rozprávala, cítila sa stratená v davoch, bola o hlavu menšia od väčšiny kolegov a všetko čo potrebovala, bol úsmev. Tichý, no veľavravný. Viazala si vždy najprv pravú, potom ľavú šnúrku na topánke. Kýchala piskľavo a spievala nahlas. Smiala sa od srdca a vyplazovala jazyk. Bola tak detinsky naivná a dospelo citlivá. Rozumná, zodpovedná. Bola bláznom, bláznom v tmavých uliciach...
Všetky tie maličkosti, ktoré na nej ľudia neznášali, no zároveň obdivovali, všetky tie drobnosti si na nej tak miloval. A nikdy by si jej to nebol býval povedal, keby...
