Pamätám si na to dodnes. Bolo to niekedy uprostred leta, snáď to mohlo byť v auguste. Prechádzali sme sa s Jurom po okraji mesta, keď sme zrazu naďabili na jeden stánok s rýchlym občerstvením. Nič zvláštne, veď takých stánkov je v meste plno. Ale tento bol niečím odlišný, bol niečím výnimočný. V okienku stálo a nádherne sa usmievalo úžasné stvorenie, dievča krásne, priam mi svojou krásou vyrazila dych. Bolo to síce tuctové dievča akých stretnete na hocijakej párty skoro tucet na každý palec, ale táto, táto bola iná.
Dlhé, lesklé, hebké, čierne vlasy po pás, veľké čierne oči, ktoré keď sa do mňa zavŕtali, pocítil som mrazenie až do špiku kostí. Ústa, tie plné, krvavo-červené pery, ktoré každým svojím pohybom akoby vraveli: „chcem ťa, poď, a odhryzni si z tohto jablka hriechu a rozkoše“.
V tej chvíli sa na mňa Juro pozrel a vraví: „tak táto bude moja“.
Dívam sa na neho a vravím: „len si poslúž“.
Jurko sa len zasmial a prikročil ku stánku s rýchlym občerstvením.
Dievča sa naklonilo, a moje srdce nielen v gatiach ale aj v hrudi poskočilo.
Plné ňadrá, bledá pokožka priamo kontrastovala s čiernou obrubou jej trička. Ach, tie ňadrá, pri pohybe poskakovali sem a tam, zvíjajú, kvíliac, snažia sa dostať von na slobodu zo svojho bavlneného väzenia sa len dívajú, dívajú na mňa, a ja ako kvetina za slnkom sa len dívam na ne, ako nejaký blázon.
„Ahoj“ ,vraví nádhernej neznámej Juro, „ako sa máš“ ?
„Ako sa máš v našej ponuke nemáme, ak chceš niečo iné, rada ti vyhoviem, ak nie, tak nemám záujem“.
Rýchlo som sa otočil, a začal na celú ulicu smiať ako blázon.
Juro sa len chytil za hlavu, zasmial sa, povedal len: „tak teda, maj sa“, a odišli sme.
„Tá ťa teda vytrela“, vravím Jurovi cestou na intrák.
„To som zvedavý, čo by povedala tebe“, ohradil sa Juro a zasmial sa.
V duchu som sa zachvel, lebo som si nedokázal predstaviť nádhernú neznámu ako sa jej prihovorím, ako jej podám peniaze a naše ruky sa spoja, a ja pocítim teplo jej hladkej pokožky. Pri tej predstave mi až srdce v gatiach stojí, a celé moje vnútro horí pri jedinej predstave.
„Jasné“, vravím, „zajtra tam opäť zájdeme, a ja ťa naučím ako zbaliť babu“ .
„OK, dohodnuté“ smeje sa Juro ako blázon, ľudia sa za nami obzerajú akoby sme boli jediný prenášači eboly v meste, ale nech, nám je to fuk.
Lásku si niekedy človek neuvedomuje, a popravde priznám sa, ja myslím skôr na sex s neznámou, ako na spoločné dôchodkové poistenie.
Napriek tomu som sa rozhodol, že tam predsa len pôjdem, koniec koncov, keď už nič aspoň si zájdem na hamburger. No musel som sám, pretože Juro sa zdržal v škole, a tak som si povedal: „prečo nie“?!
Prišiel som k stánku, našťastie tam nikto nebol, ten trapas by mi asi nebol celý jedno. Prikročil som bližsie, a prvé čo ma napadlo, bola strašná hlúposť, no neskôr som to už nikdy neoľutoval.
„Ty máš najkrajšie oči čo som kedy v živote videl.“
Osobne si nemyslím, že bola z toho viac vedľa ako ja, no rozhodne ju to prekvapilo.
„A tie oči by si chcel s kečupom alebo s tatárskou?“ Zo smiechom sa ma pýtala kráska, a premeriavala si ma tými veľkými, hlbokými očami od hlavy až k pätám.
„Prepáč, nechcel som ťa obťažovať, iste máš veľa práce“, otočil som sa a už som chcel odísť, keď tu zrazu ona vraví:
„Počkaj! “
Zastavil som, no bál som sa otočiť k nej znova tvárou, a tak som sa len oprel chrbtom o stánok, a hlavu som vyvrátil do okienka.
A vtedy to prišlo.
Priklonila svoju hlávku k mojej, zľahka sa dotkla perami mojich úst, a ja som pocítil agóniu v pravom, ale v tom pozitívnom slova zmysle.
Cítil som sa akoby mi niekto nalial krištáľovo čistú vodu priamo do úst, po tom ako som štyridsať dní a štyridsať nocí putoval po púšti, cítil som ako sa včielka po dlhom zimnom spánku preberie, a ochutná panenský nektár, mušt sladký sťa nebeský dotyk anjelích krídel.
Stačil jediný, letmý dotyk ľahkých krvavo-červených pier.
Na druhý deň som sa nemohol dočkať, až si prídem po svoju dávku.
Prišiel som inou cestou, kratšou, no na jej konci som sa cítil ako narkoman, ktorého díler bude hodinu meškať.
Tesne pred koncom chodníka nejaký debil zamkol bránku.
Naštval som sa, vytiahol som nejaké debničky zo záhradky, a bolo mi jedno komu patrí, naukladal som ich na seba a preskočil bránku.
Keď so dorazil k stánku, boli tam nejakí ľudia, no ja som sa znova oprel temenom a okienko a čakal som.
Dočkal som sa.
Podobné pocity zažíval už len Luis Armstrong keď vystúpil na Mesiac.
Stretávali sme sa už nejaký týždeň či dva, keď tu zrazu nejaká postaršia pani podporila pravidlo o parkovaní žien, keď svojím autom oškrela stenu vedľajšej budovy. Vyskočila dosť namosúrená, vyzerala ako granát tesne pred výbuchom.
Vletela do stánku a začala kričať.
„Ahoj mami, tiež ťa rada vidím,“ vraví moja kráska. „ čo sa deje“?
„Počula som že sa zamotávaš s kdejakým študentom, či kto to je, a že sa bozkávate v okienku pred ľuďmi, je to pravda ?!“
„Ale mami, nemusíš kvôli tomu tak peniť, on je slušný chlapec, je veľmi milý, a naozaj, vletíš sem ako nejaká fúria, veríš kadejakým babským povedačkám, a ani ti nezáleží na tom, čo si myslím ja.“
Stál som vonku pri okienku, všetko pozoroval, a od strachu radšej ani nemukol.
„Prosím ťa, miláčik, je len nechcem aby si sa zaplietla s kadejakým pobehajom, ktorí chce od teba len jedno, a potom ťa opustí pre nejakú šlampu“
Vtedy som to už nevydržal, vošiel som do stánku, chytil som krásku za ruku, a povedal som:
„Madam, ja rozhodne od vašej dcéry nechcem len jedno, ja ju totiž chcem celú,
a môžete mi veriť, že sa vašu dcéru nechystám opustiť, ani teraz, a ani nikdy, a už vôbec nie pre nejakú špinavú šlampu. Ale ak to má byť, a ja nechcem byť s vami v akomkoľvek rozpore, týmto vás oficiálne žiadam o dovolenie stýkať sa s vašou dcérou.“
Keby som v tej chvíli umrel, celý môj život by bol naplnený, šťastím a vďakou, aké som videl v očiach mojej milovanej.
Asi tak po mesiaci nášho spolužitia sa konala v mojom rodnom meste výročná oslava, takzvaný jarmok, a ja som sa rozhodol pozvať moju milovanú polovičku na víkend k nám.
Vyzdvihol som ju na autobusovej stanici, romanticky sme sa prechádzali po meste, kým sme dorazili k prvým stánkom.
Všetko sme si obzerali, obdivovali prácu remeselníckych majstrov, smiali sa indiánom čo hrali na rôzne píšťaly, ten zvuk sa ozýval po celom námestí.
Dali sme si kebab, pamätám si aký bol horúci držali sa za ruky, a dívali sa jeden druhému do očí. Najkrajší jarmok aký som kedy zažil.
A v tom sa to stalo.
Danovi začal zvoniť budík. Tú zvučku nenávidím.
Nenávidím ju odvtedy čo som ju počul prvý krát.
Zvyšnú hodinu čo som nespal, som so zatvorenými očami sníval o mojej krásnej neznámej.
Nebolo v tom nič sexistické. Proste som len sníval.
O našej budúcnosti, o našich deťoch a spoločnom dôchodkovom poistení.
Vedel som že je to hlúpe, ale viem že to nie je nemožné.
Je to len túžba. Túžba po niečom čistom, krásnom, neskazenom.
Sny sa tratia, no túžby ostávajú.
A ak ta túžba stojí za to, je treba za ňou ísť, a nestrácať nádej.
Pretože toto je môj najkrajší sen, aký sa mi kedy sníval.
