Opozičná politika je vlastne pekným koníčkom. Opozičného politika politika baví, navyše musí neustále akože bojovať o moc, takže je preňho o to zábavnejšia. Byť pri moc je stres. No a podnikať alebo mať napodnikané, a popritom si chodiť do parlamentu, je príjemné rozptýlenie. (Horšie je nebyť v parlamente, to sa o vás nielenže nezaujímajú médiá, ale hlavne vám nejde poslanecký plat. Ten je dôležitý.)
Je vtipné, že opozičný politik si pripadá významný. Myslí si, že všetko, čo povie alebo napíše, ľudí zaujíma. Preto neustále organizuje tlačovky, píše blogy a rozposiela mailom newslettre. Opozičný politik sa zabáva tým, že ku všetkému dáva politické vyhlásenia. Ale dosť humoru. Situácia je vážna a možno aj zúfalá.
SaS chce vládnuť
Sloboda a Solidarita (SaS) považuje výmenu vlády Smeru po budúcoročných parlamentných voľbách za nevyhnutnú podmienku, aby sa krajina vymanila z úpadku. Znie to ako vtip, keďže ide o stranu, ktorá sa sama pričinila o to, aby už pri moci nebola a aby Smer neobmedzene vládol.
Opozičná SaS s veľkým prekvapením vníma neochotu opozičných strán prihlásiť sa k Deklarácii zodpovednosti za Slovensko, ktorú rozposlal predsedom ďalších opozičných strán líder liberálov Richard Sulík. Dokument má voličom pravice vyslať jasný signál o súdržnosti reformných síl a povzbudiť ich k masívnej účasti vo voľbách.
Masívna účasť možno bude, ale účasť voličov Smeru. Pravicovým politikom vôbec nedochádza, že je tu niečo ako dôvera voličov a že s tou tiež nemožno donekonečna hazardovať. Jedného dňa nemusí zafungovať ani to, že pôjdu "voliť proti Ficovi".
„Strana SaS chce pripomenúť kolegom v KDH, Moste a Sieti, že obdobná situácia panovala pred voľbami v roku 2012 a potom Smer získal absolútnu väčšinu a nepotreboval k vláde nikoho. Výsledkom je dnešný marazmus,“ vyhlasuje SaS.
Pripomínať, prečo sa Smer tak ľahko k moci dostal, je už otrepané, rovnako ako argumenty SaS, že je v tom nevinne, pretože iba konala čestne.
Sieť si dala vlastné góly
Potenciálny volič opozície, teda ten, ktorý by rád volil niektorú z opozičných strán, môže byť opodstatnene v depresii. Ako perspektívny líder pravice sa javila strana Sieť, ale aj tá po úspešnom štarte jej predsedu Radoslava Procházku začala najmä u mladých ľudí strácať sympatie. Príčinou je samotný Procházka.
Nesedí im jeho konzervativizmus a nemôžu mu zabudnúť prešľap s financovaním vlastnej prezidentskej kampane, s ktorým vyrukoval šéf OĽaNO Igor Matovič, keď si tajne nahral telefonický rozhovor kompromitujúci lídra Siete. Procházkovi nepomohol ani Matovičov zlý imidž, ktorý si u časti pravicového voličstva v minulosti vyrobil.
Procházka irituje mladých ateistických a liberálne zmýšľajúcich voličov aj svojou účasťou na Národnom pochode za život alebo tým, že verejne vyjadril sympatie propagátorovi referenda o rodine Antonovi Chromíkovi. Ani on sa neodvážil (nechcel) bez vytáčok formulovať ústretovosť voči utečencom. Žiaden z opozičných lídrov nie je schopný jasne povedať, že Slovensko patrí na Západ, respektíve nevyplýva to zreteľne z jeho postojov.
Most cíti príležitosť
V minulosti vždy napriek všetkým výhradám voličov napokon po prižmúrení očí zabodovala SDKÚ, ale ani s tou už nemožno rátať, keďže strana po odchode Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša, a tiež celkovom rozvrate, ktorý nasledoval, stratila svoj pôvodný elektorát a nový zrejme ešte nenašla. Ak ho vôbec nájde.
Profitovať z tejto situácie môže napokon Most-Híd, ktorej predseda Béla Bugár sa objavil napríklad na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí medzi účastníkmi koncertu Výzva k ľudskosti, čím vyslal dobrý signál k voličom nakloneným prijať utečencov. Bugár jediný sa vyjadril humánne, aj keď tiež nepatrí k obhajcom utečeneckých kvót.
Odmietal ich ako nesystémové riešenie a premiér Robert Fico by sa podľa neho namiesto súdneho sporu s EÚ „mal sústrediť na aktívnu a konštruktívnu pozíciu pri hľadaní systémových riešení utečeneckej krízy“. V mene tých, ktorí stoja na pozíciách ústretovosti voči migrantom, hovorí len prezident Andrej Kiska, lenže ten im pri rozhodovaní v parlamentných voľbách nepomôže.
Podľa Bugára prijatie kvót ukazuje, aký malý vplyv a silu má naša zahraničná politika na čele s premiérom Ficom a o debakli Ficovej zahraničnej politiky hovorí v tejto súvislosti aj Sulík. „Vďaka neschopnosti slovenskej diplomacie a jej premiéra sú povinné kvóty dnes schválené a suverenita štátu obmedzená na základe rozhodnutia drvivej väčšiny ministrov vnútra členských štátov EÚ,“ vyhlásila SaS.
Ficovo účinkovanie pri riešení utečeneckej krízy síce obaja opoziční lídri kritizujú, ale nie tak, ako by si to prial neuspokojený pravicový volič.
Všetci bojujú o rovnakého voliča
Pre pravicového voliča je frustrujúce, že sa nenájde politik, ktorý by vyjadroval jeho pocity a zdieľal rovnaké názory. No zarážajúce je, že sa nenájde ani žiaden, ktorý by mu aspoň načúval a predstieral, že ho chápe. Takto všetky strany, vládna aj opozičné, nezmyselne bojujú o hodnotovo približne rovnako orientovaného voliča.
Pritom pre opozíciu je tento boj vopred prehratý. Smer je silnejší súper. Ľahšie si nakloní odporcov kvót aj odporcov registrovaných partnerstiev. Ani floskuly o marazme opozícii nepomôžu - voliči ten marazmus dôverne poznajú, pretože v ňom musia žiť - nepotrebujú o ňom počúvať. Chcú počuť jasné postoje hodné lídrov európskeho formátu k veciam, ktoré ich každodenne iritujú a voči ktorým sú bezmocní.
Od opozície by to chcelo inú taktiku, hoci ideálne by bolo, ak by prirodzene zdieľala hodnoty svojich doterajších voličov. No predovšetkým: Pravicoví voliči by chceli inú opozíciu.
Iris Kopcsayová
