Kamene len nám ostali
v púpavovom poli,
rozhodené nad Dunajom,
na Slovensku kraji.
Pod kameňmi kosti naše
do prachu sa minú.
Prebuď sa už, nepospávaj,
lebo inak zhynú!
Vody čierne, divé vlny
valia sa k nám ostošesť.
Neuhni sa, keď si skala,
odoláš aj cez bolesť.
Hovorím ti:
Silu nájdeš,vytrvalosť,
keď odstrániš vlastnú slabosť.
Dom som postavil,
dom na skale.
Aj hrom keď udrel,
on stojí stále.
Ty hlaď synu, neleňoš,
neber chlastu, ani nôž.
Oprav dom svoj, nečakaj,
aj strechu mu vystavaj.
Keď to spravíš, zmeníš seba,
nájdeš pokoj v duši své.
Prebývať ti ja dovolím
v živom večnom dome mé.
Nieje dobré, veru synu,
že dom, hrad je otvorený.
Nemá okien ani dverí,
bezbranný je, nechránený.
Vetry, pliagy od západu,
dujú, ani nevieš jak.
Vyfúknu ti všetko z domu,
budeš iba neborák!
Dcéra, Vesta, či nevesta?
Skamenelá nemá tvár.
Povedz že mi,
zrak tvoj zrie, vrie,
koho čakáš v tej zemi?
Nečakám ja už šuhajko,
nečakám ja nikoho.
Len tak stojím,
odovzdane,
nemôžem ja von z toho!
((rus4))
