Suchý bol október, aj september, aj august, suchý bude aj november. Tak sa nám ukazovalo iba schnúce lístie. Ale tým, že bol iba október a nie november, lístie sa iba začínalo sfarbovať, ale ešte sa od materského dreva púšťať veľmi nechcelo, hoci popadaného už bolo dosť.
A dobre, že bol iba október. Slnko svietilo ešte zvysoka a príjemne zohrievalo tváre, ktoré sa nám pomaly začali zafarbovať podľa vzoru lístia. Dlho to ale netrvalo, lebo po slnečných výhľadových lúkach a pasienkoch prišli iba lúče presvitajúce lesy.
Obkľúčili nás sivé ozrutné buky s paprčami stojacimi na opadanom lístí a inde zas pokrútené žilnaté hraby či sem-tam šupinatý javor.
Keby sme oklamali čas a preniesli sa sem späť doprostred septembra, videli by sme stromy v ešte plnom olistení a keby sme mali šťastie, stretli by sme aj kamaráta,
ktorý by nám v protismere kráčal so svojimi dvoma dievčenskými deťmi a plnou poľnou niekam smerom k Vindšachtskému tajchu.
Otočili sme sa v tom najlepšom, lebo sme sa museli, aby sme sa vrátili tak, ako sme prišli.
A dobre, že bol ešte október, suchý a slnečný. To sme sa na zelenú lúku do trávy ešte zvaliť mohli a tak vyhrievajúc odpočívať. Takmer sme sa už vyvalili, nebyť smradu, ktorý sme si nosom všimli. Predstavili sme si tú vec, ale nenašli sme to v tráve, ani na oblečení, ani na podrážkach. Vyvalili sme sa teda vedľa vyhrievajúc. Opäť sme to zacítili, ale nenašli v tráve, ani na oblečení. Hmm m., zvláštne, ale dobre tomu tak, ako by to bolo inak!
