Po ženskej flautovej dvojhre a slávnostných rečiach sa v priestoroch galérie dotvárala špecifická atmosféra. Takmer rodinná, aj vďaka zastúpeniu umelcovej rodiny od vínorodých úpätí Štiavnických vrchov, aj tým dobrým vínom, občerstvením, ružami a krásnymi ženami vystavenými na obdiv. Tie však patrili už do sveta výtvarného umenia a tak vzájomná komunikácia s nimi prebiehala na inej úrovni.
Nepočuteľne hovorili sami za seba, podľa zámerov svojho tvorcu, dotýkali sa našich duší, aby v nich našli niekde spoločné záchvevy. Z tých záchvevov na duši, ako aj z rozprávania autora Cyrila Uhnáka som si z výstavy odniesol nasledovné poznanie:
Zobrazenie žien v súčasnom výtvarnom umení môže byť aj iné ako nám ponúkajú mnohí iní umelci, galérie a médiá. U Uhnáka vystupujú vo svojej prirodzenej kráse a čistote, vo výraze, v póze, v úprave aj oblečení. Je to volanie k návratu ku kráse, ušľachtilosti, trvalým hodnotám, k znovuzrodeniu pravého ženstva. Volanie po jeho renesancii.
((renru))
