((hrubes))
Ten vinohrad je v hroznom stave! Všade samá burina, niektorá sa aj ovíja okolo drôtenky a chlpato kvitne. Vybral som sa to riešiť jedného baboletného dňa. Štýlovo: ako za starých čias. Do tašky vkladám hlavný nástroj - kosák a s ním oslík na brúsenie. K tomu brúseniu potrebujem vodu, tak pridávam plastovú fľašu s vodou, tú budem mať aj na pitie po celý deň. Hmm. A už len niečo pod zub. Bude to jednoduché. Dva krajce suchého chleba a kus slaniny. Rýchlo zbalené a čoskoro som vo vinohrade.
Je asi pol deviatej a všade číha rosa. Vešiam tašku na prvý stĺpik a vrhám sa k zemi. Kmene viniča sú skryté vo vysokej tráve. Chcem ich všetky nájsť a kosákom obkosiť dookola. To preto, aby som mohol nabudúce prísť s motorovou vyžíňačkou a vykosiť všetko, ale okrem viniča. Keby som to teraz neobkosil ručne, s motorom by som potom pozatínal aj do viniča.
O chvíľu som už mokrý od rosy, ale nasadenie je vysoké, ešte z rána. Mokrota mi nevadí, slnko stúpa, vzduch sa ohrieva. Prešla hodina a som na konci prvého radu. Iba z jednej strany, som teda v šestine, lebo rady sú tri. Či to vôbec zvládnem! Elán sa zmenšuje, únava ma začína omíňať. Ale idem ďalej, pokračujem! Kosím a vraciam sa po druhej strane radu späť k zavesenej taške. Prešla ďalšia hodina. Z tejto strany radu sa mi robilo horšie. Vyššia a navalená tráva. Potrebujem oddych.
Prechádzam sa po okolí a obdivujem vyčistené pokosené či poorané vinohrady. Krása, až sa mi to zdá byť neuveriteľné že to tí ľudia dokážu. Musia to byť čiperní dôchodci a tráviť tam celé dni. S tým časom mám ja problém ako zamestnaný nedôchodca. Skoro na jar ostrihám a potom prídem v septembri pooberať. Ale medzitým všetko zarastá a zarastá. Ani miestne družstvo mi to kosiť nechce! Končím s prechádzkou a planými myšlienkami, vešiam na stĺpik ak montérkovú blúzu a vrhám sa do roboty.
Je už teplo, ale šiltovku na hlave musím mať, aby ma tie kry nedoškriabali. Únava rastie, objavuje sa hlad, kosák si opäť pýta nabrúsenie. Zaťal som sa a povedal som si, že jesť budem až keď dorobím druhý rad.
Prešli nejaké hodiny, slnko už pred časom dosiahlo svoj vrchol, unavený sa dostávam k taške s jedlom.
Netrvalo dlho a v tele zmizli dva krajce chleba aj so slaninou, nuž oddýchol by som si aj dlhšie. Ľahnúť do trávy som si nechcel, ešte by sa niekto zľakol. Tak som sa chvíľu ešte ponevieral. Situácia už bola optimistickejšia, chýba mi urobiť ešte tretinu. Aj to je ešte dosť, ale zvládnuť by som to mal.
Tak, púšťam sa do toho zbytku. Chrbát bolí, klesám na kolená, kolenačky kosákujem a tak sa aj presúvam k ďalším koreňom. Počítam koľko mám ešte stĺpikov pred sebou, tie tri posledné boli najhoršie, najhustejšia a najvyššia tráva. A som na konci! Ale ešte druhú stranu! Tú pomaličky riešim, a potom prišli posledné kmene a s nimi vzrastajúca úľava.
Hotovo! Dvíham hlavu do oblakov a spokojnosť mi preteká celým telom. Zvládol som to!
Ale nieje to všetko. Nabudúce musím prísť s kosačkou a dočistiť aspoň pásy pod viničom. A potom v zime urobiť dôkladný rez už od zeme, lebo je tam množstvo planých výhonkov, ktoré vinič oslabujú a nebolo ich cez burinu vidieť. Prichádzam domov, o chvíľu pod sprchu a od šiestej sa povaľujem v pyžame.
Unavený, ale spokojný. Batérka nabitá!
P.S.:
Asi po dvoch týždňoch som pásy okolo viničov pobehal s hučiacim krovinorezom a už aj na fotke vidno že sa to začína podobať na vinohrad:
