„Kde zas ten Michal trčí?“ To je celý on, pomyslela si Linda a znovu vytáčala bratovo číslo. „Ešte raz mi tá ženská povie, že nie je v dosahu, tak ju uškrtím cez telefón! Ak kvôli nemu zmeškám zápas, nikdy mu to neodpustím!“ Linda bola slovenská juniorská reprezentantka v basketbale a dnes ju čakal veľmi dôležitý kvalifikačný zápas. Konal sa však v hlavnom meste, čo sú asi dve hodiny cesty autom. Michal jej sľúbil, že ju tam po práci zavezie. Bol občas nezodpovedný, ale to sa netýkalo jeho „malej ségry“. Vždy ju rád vozil na akýkoľvek zápas, či to bolo finále alebo obyčajný školský turnaj. Bol jej fanúšikom odvtedy, ako ju prvýkrát ako päťročnú videl držať v ruke basketbalku. Linda mu za jeho podporu bola nesmierne vďačná, keďže od svojich rodičov sa jej nikdy nedočkala. O to viac ju sklamalo, keď sa teraz na ňu Michal vybodol. Nezostávalo jej nič iné, len ísť vlakom. Ak stihnem autobus na stanicu, tak do Blavy prídem okolo piatej. Bude to síce len tak tak, ale dostanem sa tam. Schmatla pripravenú tašku a bežala na zastávku. Vonku lialo ako z krhly. Jedenástka už stála na zastávke a tak s posledným vypätím síl dobehla k dverám autobusu, ktoré jej vodič, ako to už býva, pred nosom zavrel. Celá premočená začala na ne trieskať, čo šoféra prinútilo, otvoriť ich. Samozrejme, že je vynadal, ale Linde to bolo jedno. Hlavné bolo, že bola dnu. Na stanici si kúpila lístok a s pokojným svedomím čakala na peróne.
„Toto Mišovi nedarujem!“ nezabudla poznamenať v SMSke, ktorú v kupé písala svojej najlepšej kamarátke. Zrazu vlak prudko zabrzdil, až Lindu hodilo na vedľajšie kreslo a všetky veci uložené nad hlavami cestujúcich s rachotom popadali na zem. Vlak stál na opustenom mieste, široko ďaleko ani živej duše, len dážď klepotajúci na okno a vietor svojim kvílením dávali o sebe vedieť vystrašeným cestujúcim. Vo vlaku sa ozývalo: „vážení cestujúci, ospravedlňujeme sa vám za vzniknuté problémy, ale náš vlak mal nehodu. Čakáme na príchod hasičov. O priebehu situácie vás budeme naďalej informovať, prosíme vás o strpenie.“ „Čože? Nehoda? Ďalšie čakanie? Určite sa zas nejaký debil hodil pod vlak! Linda si uvedomovala, že ak sa nepohnú do piatych minút, čo bolo viac ako pravdepodobné, so zápasom sa už môže definitívne rozlúčiť. Zavolala teda trénerovi a oboznámila ho so situáciou. Nevyhla sa jeho jedovatým poznámkam a urážkam, ako si to predstavuje neprísť na zápas a odkedy ona cestuje vlakom, že teraz trčí nevedno kde. Ospravedlňovala sa ako len mohla, ale trénera to nezaujímalo. „Veľmi dobre vieš, že patríš k najlepším hráčkam. Zajtra si ma neželaj!“ Reakcie sa už nedočkal. Položil. Linda si zronená sadla do kresla a od zlosti nevedela utíšiť plač. Znovu vytočila Michala. Z celého srdce si priala, aby to zodvihol a mohla mu vynadať za všetko, čo jej dnes spôsobil. Smola, opäť odkazovka. Po vlaku sa šírili reči, že naozaj sa niekto hodil pod vlak. Na miesto dorazili už i hasiči a policajti. Keď sa vlak pohol, bolo už neskoro večer.
Pokým sa Linda dostala domov, hodinky ukazovali takmer polnoc. Bola prekvapená, že rodičia na jej neskorý príchod nič nehovoria. Mlčky sedeli v obývačke. Podišla k nim a keď sa už nadychovala, aby mohla zo seba dostať udalosti za posledných pár hodín, mama je skočila do reči. „Vieš čo sa stalo s Michalom?“ „Hej, viem. Zase ostal pri nejakej frajerke a zabudol na môj zápas! Vieš aký som mala dnes kvôli nemu príšerný deň?“ Otec ju jediným gestom umlčal. Matka objala svoju dcéru a pošepla jej: „Už nikdy takto o svojom bratovi nehovor.“ Pomaly sa s ňou posadila na fotelku a trasúcimi perami zo seba dostala: „Michal sa zabil, srdiečko. Pred chvíľou odišli policajti, ktorí nám doniesli jeho list na rozlúčku.“ Matka už nebola schopná ďalej pokračovať. „Hodil sa pod vlak,“ nepríčetne, priam až v tranze, pokračoval otec. Lindin svet sa práve zastavil. Viacej už nevnímala. Rodičia sa jej strácali a ona padala. Padala niekam, kde už chcela ostať navždy. V tme, v tichu, v zabudnutí. V zabudnutí na život, na ľudí, ale hlavne na seba. Myšlienky sa vynárali a prelínali jedna cez druhú. Jedna však trčala nad všetkými. Pekne sa vynímala na spomienkovom piedestály - určite sa zas nejaký debil hodil pod vlak! Ani v najhoršom sne ju nenapadlo, že tým „debilom“ je jej vlastný brat. Mala chuť vrieskať, ale nemohla. Želala si, aby sa čas zastavil, tak ako tomu býva vždy, keď sa niečo takéto stane. Zbožné nereálne želanie. Jediné čo čas spravil, pohol sa. Ale nie smerom dozadu. Pomaly začali pribúdať sekundy, minúty, hodiny, dni až nakoniec celé roky v novom Lindinom živote. V živote s výčitkami, trápením, ale hlavne bez Michala.
