Pocity, že to možno všetko nestojí na takých pevných základoch, ako som si sám predstavoval, sa začali hlásiť už dávnejšie. Vnímal som ich, no nechával som im priestor. A teraz sa tvárim, že nechápem, ako dokázali podmyť celý môj vysnívaný svet.
Zrazu sa chytám posledných slamiek, ktoré nachádzam po ceste. Vyhliadky na šťastnú budúcnosť cestou, ktorou by som chcel ísť sú smiešne, nereálne. Náhle sa snažím zachraňovať posledné, čo pokladám za hodnotné. Sám si pripadám komicky. Neustále analyzujem vypovedané a premýšľam nad zamlčaným. Snažím sa nájsť systém, o ktorom sa mi prednedávnom zdalo, že fungoval, hoci si pri pohľade naspäť uvedomím, že ten systém som nikdy nemal.
Život si plynie a ja plyniem s ním. Mám pocit, že so sebou nechávam zametať. Napriek tomu sa skrývam pod rúškom sentimentality a banálnych rečí o živote. Vzpriečiť sa neviem, a možno ani nechcem. Problém odhaliť sa a pomenovať veci skutočnými menami riešim nasádzaním a obmieňaním póz, ktoré si to v ten ktorý deň žiadajú. Ľudí, ktorí rozumejú a sú schopní čítať i medzi riadkami je strašne málo. Pocity samoty sa striedajú s pocitmi strachu. Samota na predaj, zn. lacno a rýchlo. Nikto nekúpi. Každý má prebytok.
Návod na vyriešenie bytostného pocitu zo sklamaní hľadám všade, kam sa pozriem. Všímam si ľudí stratených, sklamaných, zradených, tápajúcich. Žijúcich podobne ako ja v sebaklame. Návod nenachádzam, no snažím sa ďalej. Každý deň. Keď som unavený, nasadím pózu a smejem sa s ostatnými na ostatných. Na pózach. Hrám sa na niekoho, kým nie som. Ale aj taký som ja.
