Ale čakáš. Vždy. Aj dnes. Čakáš na svoju druhú polovičku, na človeka bez ktorého si nevieš život predstaviť, bez ktorého je každý deň o 100% chudobnejší. Vždy tu bol pre teba, pre vás. Pred tromi hodinami ti poslal sms, že už skončili a nastupuje za 10 minút do lietadla. Do lietadla, ktoré ho prinesie priamo k tebe, naspäť, domov. Všetko si dobre premyslela, presne vieš ako mu to povieš. Ako mu oznámiš, že budete čoskoro traja. Najradostnejšiu správu v jeho, tvojom, vašom živote, ktorá ho určite rozplače. Slzy šťastia potečú po jeho tvári, bude ťa objímať a hovoriť ako je šťastný. Už za pár hodín. Chce sa ti plakať, od štastia.
Prepínaš programy. Máš rada správy, nové informácie o svete v ktorom žijete. Prepínaš medzi CNN a Euronews a počúvaš, čo nové sa udialo na tomto svete. Počúvaš koľko ľudí zabili v Iraku, koľko ich zasypalo v Číne, kde podpálili hrajúce sa deti konzulát. Počúvaš, ale nevnímaš. Myslíš na neho, ako otvorí bránu, zamáva, usmeje sa a pobeží k tebe, k vám. Na CNN sa objavila mladá reportérka, čosi dychtivo opisuje, pod ňou beží červený nápis: „Breaking news“. Nepočúvaš ju, ale útržky jej slov pomaly dostávajú miesto v tvojej hlave. Nešťastie, lietadlo, bomba, ľudia, neprežili, nikto... Niečo nie je v poriadku. Chyba v systéme. Toto si nemala v pláne, v osude snáď tiež nie. Nemožné. Slzy. Počúvaš a tvoja tvár sa mení. Zo šťastnej prechádza v sekunde do zhrozenej, smutnej a končí v neprítomnom pohľade do neznáma. Do neistoty. Slzy stekajú.
Nevieš čo robiť, sedíš a dúfaš, že sa čoskoro prebudíš a nič z tohto nebude pravda. Spoločné zážitky letia hlavou, všetky tie nádherné chvíle sa ti vynárajú akoby sa stali dnes. Pomaly si však uvedomuješ, myšlienky sa strácajú, realita sa vracia v podobe zvonenia telefónu. Na chvíľku ťa aj napadlo, je to on. Nie je. Je to plač, plač rodiča čo stratil syna...
