Prešli sme do zadnej časti objektu, kde sa nachádza systéms palivovým olejom. Pod pojmom systém si kľudne predstavte tri ozrutnénádrže, hromadu potrubí - kade tade poprepájaných, nejaké tie pumpy a tak podobne. Saméstrojárstvo. Všade pravé uhly a precízne zvary. Ako somuž spomínal, sú tam tri nádrže. Dve veľmi ozrutné a jedna taká celkompriemerne ozrutná. Objem má 1500 kubických metrov a vysoká je asi 12 metrov.
Ako sme tak behali hore-dole, tak som si všimol jednu zaujímavosť.Nádrž bola deravá. Nie však náhodne, bol na nej totiž „manhole" - akože otvorcez ktorý sa zmestí človek. Okrúhla diera s prírubou s dierami naskrutky, široká asi pol metra. Hmm, veľmi lákavá. Prvé čo mi zišlo na uma samozrejme som na to upozornil mojich spolubádateľov bolo, že vo vnútrito musí byť úžasné a ozvena musí byť priam fascinujúca. Občas sa asi vo mnezavrtí akýsi škriatok, ktorý si myslí, že dokáže umelecky precítiť akýkoľvekpazvuk.
Doslova som napadol onú dieru. Do pol pása som sa strčil dovnútra.Moje oči však boli zvyknuté na prudké slnko, ktoré zúrilo mimo nádržea tak som len s ťažkosťami v tom šere, ktoré vládlo vo vnútri,zbadal obrysy lešenia. Na nádrži sa totiž pracovalo. Chvíľu som s nemým úžasom pozoroval ten kontrast oproti vonkajšiemusvetu. V nádrži bolo úplne mŕtvo. A vtedy sa to stalo...
Z celého hrdla najsilnejším možným spôsobom som začalkričať. Bol som zvedavý na tú krásnu ozvenu. A veru bola poriadna. Kričalsom asi 7 sekúnd nepretržite a potom ďalších pár sekúnd som si vychutnávalmoju ozvenu. Ten škriatok vo mne sa musel zblázniť od radosti. Vyliezol som vona po mojom konštatovaní aké úžasné to bolo, sa tam hneď nahrnul jedenz mojich kolegov a dovnútra z celej sily kričal: „Tóó jéééésupééééér!!!"
Keď celý spokojný vyliezol, hrnul sa už k otvoru môjdruhý kolega, ktorý však nepochodil najlepšie. Vliezol do pol pása, ale hneď ajvyliezol s vetou: „Ty vole, tam niekto je."
Nakukol som dnu len tak z diaľky a zazrel som nohy, akosa tackavým krokom blížia smerom k nám. Netrvalo dlho a z nádržesa štveral zjavne dezorientovaný pakistanský robotník. Začal som sa muospravedlňovať, on však len kývol rukou, povedal: „No problem, no problem." - a šiel sisvojou cestou tackavo dezorientovane nevedno kam. Bolo mi ho naozaj ľúto,pretože zrejme si dal v tieni nádrže šlofíka, keď bola všeobecná siestaokolo jednej poobede. Avšak keďže bola v nádrži dostatočná tmaa relatívne ticho (nechodil mu tam predsa vybľakovať každý), tak si tohošlofíka predĺžil až do tretej poobede, kedy sme na scénu prišli my.
Ani si nechcem predstaviť, aké kruté prebudenie to mohlobyť. Človek si kľudne spí, keď tu z ničoho nič obrovský rev, krik, ozvenav reči, z ktorej nerozumie ani ň a vonku traja Európania, ktorí, ajkeď ich to mrzí, sa smejú a nevedia, že čo sa vlastne deje...
Toho robotníka som odvtedy nevidel, ak aj on videl mňa,pravdepodobne sa mi veľkým oblúkom vyhýba. Aj touto cestou by som sa mu chcelospravedlniť, aj keď sa o tom zrejme nikdy nedozvie. A do budúcna somsi dal predsavzatie, že ak budem kričať do nádrže, najprv sa uistím, že tamnikto nespí. Prosím, robte to tak aj vy. Ďakujem
